16. December 2017 hotelier
Baner_hotelier

Kontinuita generácií, skúsenosť, múdrosť a nadhľad šedín – to sú veci, o ktorých v našich zemepisných dĺžkach moc nepočuť. A je to na našu škodu. Lebo svet, ani ten náš profesijný, nezačal naším vstupom naň ani naším narodením. Je preto pre nás veľkým obohatením a cťou, že sa s nami o svoj príbeh podelil priekopník cestovného ruchu na Slovensku, uznávaný hotelier pán František Odložilík.

Keď dral lavice prestížnej švajčiarskej hotelovej školy, väčšina z nás ešte nebola na svete.
V sedemdesiatke spoluzakladal pobočku hotelierskej univerzity v Poprade a odvtedy tam prednáša. František Odložilík, Osobnosť cestovného ruchu  za rok 2008 sa v osemdesiatštvorke chystá zavesiť na klinec profesionálnu kariéru, nie však svoju veľkú lásku – lyžovanie. A tak sa vám ľahko môže stať, že okolo vás ako vietor prefrčí dolu najstrmšími tatranskými svahmi.

Ľudia, ktorí zasvätia svoj život cestovnému ruchu, nadväzujú často na rodinnú tradíciu. Je to aj váš prípad?
Ani nie, otec bol bankár, ale mal k hotelierstvu trochu blízko, lebo banke patril Športhotel na Hrebienku, to je dnes lanovka Starý Smokovec – Hrebienok a Penzión Sibír v Novom Smokovci.

Čo vás teda priviedlo do hotelierskej branže?
Ako aktívny lyžiar a horolezec poznal som každého chatára, začínal som nenápadne, viac-menej popri štúdiách. Potom som sa dostal, vďaka pánovi Frankovi, to bol kedysi pojem, a pánu Hoepfnerovi, do Zürichu na hotelovú školu. A bola to veru tvrdá škola! Nebolo to za socializmu, ale ešte po vojne v roku 1947. Boli sme tam z Československa spolu dvanásti, štyria boli v Lausanne, štyria v Luzerne a my štyria v Zürichu. Po návrate som študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe, tam ma ale pre buržoázny pôvod po prvej štátnici vylúčili. Trošku som si predĺžil existenciu vďaka tomu, že som bol akademický reprezentant – lyžiar. Po akademických majstrovstvách v roku 1949 som ale musel z univerzity odísť. Zakázali mi štúdium v celom Československu.

Pretože otec bol bankár?
Áno, vtedy bola taká doba. Vylúčili ma po piatich semestroch.

Čo ste robili potom?
Nastúpil som ako chatár, lebo kamarát práve prevzal Chatu Kamzík. Tam som zostal dva roky. Potom som bol v Štátnych lesoch v učtárni, odtiaľ ma postupne presúvali – do Poľovníckeho zámku v Javorine, do Zotavovne Morava ako vedúceho prevádzky, do Grandu v Smokovci, z neho som prešiel do Hotela Bellevue ako prvý riaditeľ, potom do Interhotelov Tatry, robil som riaditeľa Grandu v Smokovci. Odtiaľ som odchádzal v roku 1983 na stáž do Prahy na tri mesiace, kde som prevzal zastúpenie Čedoku v Zürichu. Tam som pôsobil šesť rokov.

Napriek vášmu „nevhodnému pôvodu“ sa vám podarilo za socializmu pracovať v zahraničí?
Mal som šťastie, že Švajčiari boli veľmi nároční. Preverovali si každého, musel som rok predtým robiť pohovor na polícii, kde ma preskúšali z jazykov. Potom prišlo pre mňa povolenie pre Čedok, tak ma vzali na stáž – praxoval som na generálnom riaditeľstve Čedoku v Prahe na riaditeľstve ČSL Štátne Kúpele a v Československých aerolíniách.
A potom som prevzal zastúpenie v Zürichu. V deväťdesiatom roku som sa na jar vrátil a stal sa prvým riaditeľom tohto hotela (Hotel Satel, Poprad – p).

Ako sa vám darilo voziť náročnú švajčiarsku klientelu do socialistického Československa?
Zastúpenie Čedoku vo Švajčiarsku malo skvelú tradíciu z 1. československej republiky. Bolo to jedno z prvých zastúpení, ktoré Čedok mal, bol tam dobre etablovaný. Môj predchodca bol veľmi šikovný, takže z toho „koláča“ už bolo treba len máličko čo dotiahnuť. Pracovali sme s veľkými švajčiarskymi touroperátormi, mali sme dobré vzťahy s lyžiarskymi klubmi a inými športovými zväzmi. Praha sa nám relatívne dobre obsadzovala, išlo o to, ako obsadzovať zvyšné regióny. Podarilo sa nám vytvoriť zaujímavé a atraktívne produkty, dnes možno smiešne, ale v tej dobe to boli zázraky.

Čo k nám vtedy prilákalo Švajčiarov?
Bolo zaujímavé, že oni, ktorí majú Alpy, chodili po iných horstvách. Organizovali zájazdy do Južnej Ameriky, na Kaukaz, do španielskych Pyrenejí a my sme ich presviedčali na Vysoké a Nízke Tatry. Podarilo sa nám predať pár týchto produktov, ale aj Veľkú Pardubickú, zájazdy rôznych kultúrnych spolkov za dychovkami, za zámkami a hradmi a veľa garantovaných zájazdov.

Ostaňme chvíľu vo Švajčiarsku, ktoré vám bolo súdené už od vašich štúdií. Renomovanou švajčiarskou hotelovou školou sa na Slovensku nemôže pochváliť veľa odborníkov. Čím bola alebo je taká špecifická?
Švajčiarov postavil na nohy cestovný ruch koncom 19. storočia. Vďačia za to Angličanom – oni objavili Švajčiarsko. Angličania ich donútili začať podnikať a naučili noblese. Mnohé rodiny napríklad v Sant Moritzi začali kvôli tomu podnikať, boli to pôvodne murári, gazdovia...

Tým, že tam začali chodiť?
Áno. Napríklad cestu z Teschu do Zermattu postavili Angličania, pretože Zermatt bola alpská vysokohorská dedina, kam sa dalo chodiť iba peši. Angličania im vybudovali prvú cestu. Za mojej generácie tam bola obrovská vďačnosť Angličanom. Oni ich iniciovali nielen na letnú turistiku, ale aj na zimnú. Prvé väčšie preteky Kandahár inicioval Angličan A. Lunn. Angličania objavili Švajčiarsko pre celý svet. Samozrejme, Švajčiari prešli potom tvrdou školou. Starí hotelieri z mojej generácie mali väčšinou v kancelárii vyvesené heslo: „Der Gast hat immer Recht.“ (Hosť má vždy pravdu) alebo: „Ich diene.“ (Slúžim.) Náš direktor bol prototypom takého prístupu. On sa prezliekal na raňajky, na obed, po obede aj na večeru. Stále nosil notes a keď si niečo značil, už sme vedeli – ráno ideme do kancelárie: „Ty si servíroval pivo, ako si to podával?“ To bol dril!

V čom bola švajčiarska škola výnimočná? Precestovali ste celý svet, videli ste rozdiely?
Švajčiarska škola bola poctivá. Keď sme boli prvýkrát v Kanade, vôbec tam nepoznali hotelové školy. V špičkových hoteloch pracovali väčšinou manažéri z Európy, kuchári z Francúzska, Belgicka, Nemecka, Talianska... Kanadský Hilton v tej dobe nemal kanadského šéfkuchára, pretože jednoducho neexistoval, dnes je to už iné. Až neskôr prišli na to, že si musia manažérov vychovávať, ale v tej dobe žili viac-menej z Európanov.

Je švajčiarske hotelierstvo založené na rodinných podnikoch?
Tak ako v Rakúsku – vidiek stojí na rodinných podnikoch, ale vo veľkých mestách popri tradičných súkromných hoteloch veľa švajčiarskych hotelov patrí bankám. Majú tam samozrejme aj siete, ako je Hilton, Sheraton, Holiday Inn – ten je vo Švajčiarsku veľmi etablovaný. To sú medzinárodné spoločnosti, ale Švajčiari si doma stále držia svoje pozície, hoci nie tak dobre ako Rakúšania, ktorí sú v tomto ešte väčší patrioti.

Čo vám z tejto tvrdej školy zostalo na celý život?
Poctivosť a vzťah k hosťovi. Musíte sa vyhnúť dvom extrémom – servilnosti a vulgarizmu. Musíte byť niekde medzi tým. Zachovávať etiku odtiaľ potiaľ. Zachovať si svoju dôstojnosť, nebyť podlízavý, lebo hosť to spozná a najmä kultivovaný hosť. Musíte hosťa skutočne rešpektovať, vedieť, kedy sa opýtať a kedy odísť, nevyrušovať. Získať tento takt je veľmi ťažké, práve to som niekedy vyčítal pedagógom, že tu to študentov nenaučili. Je dôležité, aby školy mali na tieto praktické predmety odborníkov z praxe. Nemusí byť zamestnancom školy, len prizvaný k spolupráci, ale nech je profesionál.

Možno sa tejto etike učia, ale viete – teória je jedna vec a prax druhá...
Mladí musia vidieť kvalitnú obsluhu v praxi. Mnohí naši manažéri, ktorí prevzali hotely, prišli z celkom inej brandže. Myslia si, že keď budú mať dobrý výťah, pekné koberce, krásny porcelán, perfektnú recepciu a rezervačný systém, tak majú dobrý hotel, pričom ľudský faktor zanedbávajú. Prečo? Lebo niektorí to sami nevedia. Tu sú obrovské rezervy v službách.

Slušnosť či dokonca noblesa v našich službách je žiaľ stále skôr výnimkou ako pravidlom...
Poznáte švajčiarske porekadlo „tu chýba detská izba“? Aj hotelieri ho hovoria. Oni dali takého neotesanca medzi profesionálny tím a za dva týždne bol „okresaný“.

Čo v našich pomeroch?
Riešenie je manažér – odborník a školy viac sa prikláňajúce k praxi. Aby šéfovia jednotlivých stredísk, kaviarní, reštaurácií, barov boli malými direktormi, aby kolektív vychovávali, nebáli sa mladých ľudí poslať do zahraničia a po návrate povedať – teraz ukáž čo vieš, čo si sa naučil. Je to veľmi ťažká práca. Ale keď to človek chce poctivo robiť, dá sa to, nie je to zasa žiadna veda.

A aká je zatiaľ podľa vás realita?
Nuž, mnohí naši dnešní manažéri sa príliš zamerali na zisk, ako rýchlo zbohatnúť. Starí Rakúšania hovorili, že na to, aby sme zbohatli v „Familien Betriebe“ (rodinnom podniku), treba tri generácie. Starých rodičov, rodičov a potom deti môžu trošku inkasovať. Starý pán Conrad Hilton hovoril: „Keď otvoríš hotel, ktorý sa dobre zabehne, trvá sedem rokov, kým začne sypať.“ My by sme to chceli hneď.

Hotel si potom môže dovoliť otvoriť len niekto, kto je takzvane za vodou, kto nepotrebuje zarábať, pre bežného človeka by to nebolo nikdy reálne.
Pôsobil som v kantóne Zürich. V tej dobe ste si ako milionár mohli kúpiť hotel, ale na základe kantonálnych zákonov sa vás opýtali, kto bude riaditeľom. Ste odborník? Nie? Tak nám navrhnite riaditeľa a my sa k nemu vyjadríme, lebo riaditeľ ručí za kvalitu. Mal som spolužiaka z veľmi významnej hotelierskej rodiny, jeho rodičia vlastnili päťhviezdičkový hotel v Zürichu, ale on ho nikdy nemohol viesť. Nebol na to schopný. On bol dobrý na to, aby išiel s hosťami lyžovať alebo hrať golf, spoločensky sa venovať klientele.

Čo mu chýbalo?
Nebol obchodník, nebol dostatočne „kultivovaný“, bolo to také zhýčkané dieťa. Pred desiatimi rokmi, keď som bol naposledy v Zürichu, ešte vždy hotel riadil direktor. Rodina hotel vlastní, ale vždy je tam riaditeľ, to isté v Ženeve, v Berne, v ostatných hoteloch. Banka alebo veľké strojárske podniky kúpia v meste hotel, ale musia si tam dať direktora – odborníka, pretože Švajčiari majú veľmi striktné zväzy a strážia si úroveň. Sú prísni, majú svojich inšpektorov, ako aj veľké hotelové spoločnosti, tí prídu do podniku inkognito a kontrolujú.

Nechceli ste po revolúcii začať sám podnikať?
Už som mal svoje roky, keď som sa vrátil zo Švajčiarska, mal som 65 rokov, to už bolo neskoro. My sme sa s pani Šedivou angažovali v privatizácii Interhotelov Tatry, spracovali sme aj privatizačný projekt a na každý hotel sme urobili štúdiu, ako ho dostať na vyššiu úroveň. Boli sme vtedy presvedčení, že keď sa tu etablujú aspoň dve-tri medzinárodné hotelové siete, že to Tatrám pomôže. Nemuseli byť iba v Tatrách, ale aj na Slovensku či v Česku, len aby tu boli. Ony majú svoje rezervačné systémy, keď máte niekde hotel Hilton, tak v širokom okruhu živí aj druhých.

A dnes je na Slovensku oveľa viac medzinárodných hotelových sietí, v Tatrách je Kempinski...
Áno, ale stratili sme dvadsať rokov a tie roky nám zmizli. Tragédiou pre náš cestovný ruch bola privatizácia od roku 1992, kedy sa rozbilo, čo sa dalo, hotely dostali často do rúk ľudia, ktorým to bolo úplne jedno, išlo len o peniaze.

Síce nám ušli dve desaťročia, ale klienti luxusnej medzinárodnej siete nakoniec objavia Tatry. Čo však nájdu, keď vyjdú z hotela?
Túto otázku si dávam aj ja. S manželkou sme v Kempinskom bývali v St. Morizi v roku 1986, je to klasická hotelová spoločnosť, veľmi uznávaná, s bohatou históriou. Bola tam konferencia združenia zahraničných zastúpení cestovného ruchu. Osemdesiat percent účastníkov boli dobrí lyžiari. Čo bude takáto klientela robiť na Štrbskom plese, keď príde? Viem, že dnes je vylepšené Solisko, ale predsa len je treba urobiť viac.
Dnes vymreli takzvaní Tatranci a prišli ľudia, ktorí, povedzme, nemajú až taký vzťah k Tatrám. Nie všetci, ale mnohí sú svojím spôsobom idealisti. Tatry nemôžeme porovnávať s Alpami, Tatry sú predsa len minihorstvo, ale majú zase obrovský potenciál ponuky variabilných pobytov.

V čom vidíte ich potenciál?

Povedzme v lete. Viem, že hosť na Štrbskom plese bude prvé tri dni objavovateľom. Pôjde na Popradské pleso, k vodopádu Skok, do Areálu snov, na Symbolický cintorín. A na štvrtý deň sa začne nudiť. Musíme mu niečo ponúknuť – celodenný zájazd po Vysokých Tatrách, výlet na pltiach, do historických miest, ako sú Levoča, Kežmarok, Spišská Sobota. Musí tam byť niekto, kto tieto aktivity skoordinuje a iniciuje.

Myslíte v rámci hotela?

Áno, alebo aj v rámci Štrbského plesa, v rámci Tatier.

To platí v podstate pre všetky regióny Slovenska...
Áno, pre celé Slovensko a pre cestovný ruch ako taký. Slovensko je malé – Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, to všetko by sa dalo obsiahnuť zo Štrbského plesa či Smokovcov, samozrejme aj naopak. My sme napríklad ešte za existencie starých hotelov v zimnej sezóne mali mikrobus, ktorý ráno obchádzal všetky naše hotely a keď nepremávala lanovka na Skalnaté pleso, lebo bol vietor, obišiel hotely a vozil lyžiarov na Chopok, ale udržali sme si hostí pod strechou.

Kto to organizoval?
Manažér, pracovník ČEDOKu, ktorý večer obišiel hotely a získal si klientelu a ráno sa s nimi išlo. Prvá jazda bola o siedmej, druhá o deviatej a večer boli zase návraty. V lete s nimi pochodil jaskyne, spišský okruh, zájazd na Dunajec, aj kuchára sme zabalili a poslali s nimi na Dunajec, kde sa varil guláš, živánka a podobne.

To už boli samostatne platené výlety?
Áno. Hostia z týchto garantovaných trás mali zaplatenú plnú penziu, polpenziu, ale mali zaplatené aj fakultatívne výlety. Fakultatívne boli na Dunajec, do Košíc, Dukla, posielali sme ľudí aj na ochutnávku vín a podobne. Všetko sa dá, keď sa chce.

Slovensko voľakedy dostalo prívlastok „malé Švajčiarsko“, odskočme si ešte raz pre inšpiráciu práve tam. Vidíte nejakú paralelu medzi súčasnou cestou Slovenska a Švajčiarska v začiatkoch? Existuje vôbec prostriedok, ktorý prinúti Slovákov správať sa k turistom priateľsky?
Dnes má každé okresné mesto komisiu cestovného ruchu. Ja som bol tri roky jej členom v Poprade. Nuž, ten tam bol za KDH, ten za SDKÚ a ten za neviem koho. Tam treba dať  predovšetkým odborníkov, aby komisia skutočne riešila podstatné veci.
Pred niekoľkými rokmi som mal prednášku pri Ružomberku pre horný Liptov, starostovia liptovských dedín mali obrovský záujem. Jeden richtár sa ma pýta: „A kde by ste začali?“ A ja mu hovorím: „Viete, ja som cez vašu obec išiel, takže v prvom rade treba, aby bola tabuľa obce čistá a umytá. Keď má dedina nejaký štít a symbol, tak si ho tam dajte. Každá maličkosť je dobrá. Potom stále budete rozmýšľať, čo ďalej a keď ľudia uvidia, že to pomohlo, budú vám sami pomáhať.“
Potom sa ma pýtal richtár z Ružomberka, čo by som urobil u nich. Povedal som – prišiel som rýchlikom, máte tam lokomotívu pred stanicou, ktorá je hrdzavá, kedysi jazdila do Korytnice. Dajte ju ponatierať, napíšte pod tým, čo to bolo. Choďte sa pozrieť do Genseldorfu – kúsok od Viedne, tam majú tiež staré lokomotívy a čistia ich každý deň. Viete, všetko musí cestovnému ruchu prihrávať, čistota, sprievodca... všetko okolo.

kontakt

Fakturačná adresa: Kopanice 709/9D, 010 07 Žilina, Slovenská republika
IČO: 36693995, DIČ: 2022267643, IČ DPH: SK2022267643, Spoločnosť je zapísaná v OR SR Žilina, oddiel Sro, vložka č. 18197/L
PODROBNEJŠÍ KONTAKT |   FACEBOOK