16. December 2017 hotelier
Baner_hotelier

Za 15 rokov sa z miestnej cestovky, ktorú založil spolu s troma priateľmi, stal najväčší stredoeurópsky rezervačný portál a z vyštudovaného informatika prezident Slovenskej asociácie cestovných kancelárií a agentúr (SACKA). Jeho názory sú nekonformné a mnohí s nimi nesúhlasia. Napriek tomu je Tomáš Hasala optimista, podľa ktorého má pred sebou turizmus na Slovensku dobrú perspektívu.



Na trhu cestovného ruchu pôsobíte 15 rokov. Ako sa za ten čas zmenil slovenský hosť?
Povedal by som, že v porovnaní s minulosťou je najmä z roka na rok náročnejší. Celkovo za tých 15 rokov došlo k úplnej revolúcii. Slováci cestujú do zahraničia, spoločnosť sa vyvíja, všeobecne rastie životná úroveň a ľudia nie sú ochotní akceptovať to, čo bolo pred pár rokmi bežné. 

Napríklad?
Na začiatku ľudia chodili na priváty, kde na päť-desať izieb pripadalo jedno sociálne zariadenie a nikomu to neprišlo čudné. Dnes je to úplne neprijateľné.

 

Čo sa ešte zmenilo?
Výrazne sa zmenilo aj právne vedomie klientov, s tým sa stretávajú všetky cestovné kancelárie a je to dobre. Ľudia sú náročnejší, nielen v zmysle služieb, ktoré si kupujú, ale aj v zmysle servisu, ktorý s nimi dostanú, v zmysle reklamačného konania. Skrátka, stávame sa tak prirodzene a dobrým spôsobom náročnejší klienti.

Je dnes slovenský hosť rovnako náročný ako zahraničný?
V nárokoch áno, ale keď ho porovnáte povedzme s Poliakom, je to rozdiel. Poliaci sú ťažkí klienti, to by vedeli povedať naši domáci poskytovatelia služieb – im je niekedy ťažšie vyhovieť, je tam akási „vrodená“ špekulatívnosť, večné dohadovanie sa o cenách a podobné veci, ktoré Slováka nenapadnú. Slovák, možno aj na našu škodu, berie to, čo je. Nenapadne ho zjednávať a rozmýšľať, ako by sa dalo niečo obísť. My sme v tomto pasívnejší, to je naša mentalita.

Čísla hovoria, že minuloročnú sezónu „zachránili“ najmä domáci turisti...
Priznám sa, že celkom neverím tým oficiálnym štatistikám alebo vyjadreniam organizácií, ktoré tvrdia, že im úbytok Čechov, Maďarov a Poliakov vykompenzovala slovenská klientela, pretože na svahoch a v hoteloch to nebolo vidieť. Ja si myslím, že ide len o nesprávnu interpretáciu čísel.

Ako to myslíte?
Podľa mňa aj Slovákov bolo menej, len pokles bol menší ako pokles Poliakov alebo Maďarov. Nemyslím, že by sa teraz dalo kalkulovať s nejakým zaujímavým rastom domáceho turizmu, ktorý by mohol rozhýbať veci. Keď je kríza, ľudia majú jednoducho menej peňazí a menej cestujú a platí to rovnako aj o Slovákoch. Máme presné čísla, vidíme, ako sa predávali jednotlivé destinácie a hoci úbytok slovenských klientov bol minulý rok našťastie menší ako sa očakávalo, aj tak to bol úbytok. Pokles nastal dokonca aj u Slovákov cestujúcich do zahraničia, pre ktorých bolo silné euro plusom, na rozdiel od incomingu, ktorý bol silným eurom postihnutý priam katastrofálne. Aj v našej kancelárii stúpol podiel slovenskej klientely z 20 na 30 %, ale to neznamená, že ich bolo viac ako predtým. V skutočnosti ich bolo o niečo menej ako rok predtým, ale klientela z ostatných krajín poklesla oveľa viac. Toto je dôležité rozlišovať, ide dve o rôzne čísla.

Čo hľadá tých 30 % Slovákov, ktoré vám ostali? Aquaparky, lyžovačky?
V zime jedine lyžovačky, tam sa dá povedať, že o nič iné nejde.

O ktoré regióny je najväčší záujem? O Tatry?
Myslím, že sa dosť preceňuje úloha Vysokých Tatier, a to nielen pokiaľ ide o rezervácie cez náš portál. Je dôležité, aby sme sa na celý rozvoj cestovného ruchu pozerali trošku širšie než len cez Tatry. Jednak netvoria až takú podstatnú časť príjmov, ako si človek obvykle myslí a jednak sú veľmi špecifické. Sú regiónom, ktorý sa vymyká celoslovenskému spektru. Je to tak trochu svet sám osebe, so svojimi pravidlami a špecifikami, a preto Slovensko naň nemôžeme zužovať. Pre klientov sú zaujímavé napríklad nízkotatranské strediská a klasiky ako Vrátna dolina, Rača, Donovaly, Martinské hole. V globále ide o väčšie čísla, než robia Vysoké Tatry.

Kto má dnes šancu vyjsť víťazne z boja o zákazníka?

Jednoznačne rozhoduje kvalita lyžiarskeho strediska. Keď dnes niekto nemá umelé zasnežovanie alebo má nedostatočné prepravné kapacity, tak nemá šancu. Konkurencia sa naozaj zvýšila, za posledných 5 až 10 rokov sa veľmi veľa investovalo. Nechcem povedať, že dostatočne, pretože by sme prirodzene boli radi, keby toho bolo ešte oveľa viac, najmä v doplnkových službách, ale ten rozdiel je obrovský.

A čo v lete? Prioritou zrejme ostáva kúpanie.
V lete podľa našich skúseností prevažuje na Slovensku horská turistika, je veľmi dobré, ak sa dá spojiť s kúpaním – tam víťazí Liptov. Ale klienti, ktorým ide iba o kúpanie, idú jednoznačne k moru, moru nemôžeme konkurovať.

Čo môže Slovensko ponúknuť ako adekvátnu náhradu moru?
Silnou a zatiaľ celkom nedocenenou stránkou Slovenska je krásna príroda, najmä horské oblasti a k tomu možnosť kúpania, na tom by bolo treba stavať ďalej. Región medzi Žilinou a Popradom by podľa mňa uživil ešte násobne viac aquaparkov. Prevádzkovatelia by to samozrejme ťažko niesli, pretože ceny by museli ísť dole, ale koniec koncov, to je presne to, čo klient chce.

Kde vidíte priestor pre slovenského hoteliera či investora, ako sa dá využiť súčasná neradostná situácia?
Z krízy sa určite dá vyťažiť, lebo čím je kríza horšia, tým rýchlejšie odpadávajú tí, ktorí v tomto biznise nemajú čo robiť. A tých je stále strašne veľa. Napríklad aj preto, že na Slovensku máme za sebou dve neprirodzené obdobia – najskôr socializmus so štátnym spravovaním majetku a potom privatizáciu s divokým privatizačným a poprivatizačným obdobím. Ešte možno spomeniem eurofondy, ktoré tiež nepriniesli poriadok do tejto sféry. Máme tu obrovské množstvo ľudí pôsobiacich v hotelierstve a cestovnom ruchu, ktorí na to jednoducho nemajú. A títo ľudia budú veľmi prirodzene z biznisu odpadávať, čo sa posledných päť rokov aj deje. Je pre nich jednoduchšie zavrieť a predať hotel niekomu, kto to chce a vie robiť, než sa s ním trápiť. V tomto zmysle má kríza, ako vždy, ozdravné účinky. Teraz sa naozaj prejaví rozdiel medzi tým, kto túto prácu vie robiť a robí ju dobre a tým, kto ju nevie robiť a ani ju dobre nerobí.

To je pomerne optimistické...
Ja som optimista. Napriek tomu, že minulý rok bol pre incoming krutý, tak si myslím, že tento ozdravný proces je potrebný. Pokiaľ ide o rozvoj cestovného ruchu, som veľký optimista, len zmena si vyžiada ešte veľa rokov.

Akým smerom sa uberajú vaše optimistické pohľady ohľadne cestovného ruchu?
Myslím si, a to sa dotknem širšej témy, že Slovensko má veľmi dobré predpoklady na to, aby sa stalo naozaj zaujímavou destináciou cestovného ruchu. Jedinou naozajstnou brzdou však vôbec nie je nejaká chýbajúca štátna podpora a slabý marketing štátu, ale to, že je tu slabá tradícia podnikania. Mali sme tu socializmus, potom 10 až 15 rokov chaosu a hľadania sa a naozaj, v pravom zmysle slova, sa tu podniká iba 5 až 10 rokov. A na to tie výsledky nie sú také zlé. Keď sa porovnáme s Rakúskom, na prvý pohľad je to porovnanie nelichotivé, čo si treba priznať, ale keď si vezmeme, že podnikáme 5 až 10 rokov a oni 50 až 100, tak ten výsledok nie je taký zlý. Mňa to vedie k optimistickému záveru, že jedna, dve generácie, čo sa zdá strašne veľa, ale nie z hľadiska života krajiny – a cestovný ruch u nás bude vyzerať úplne inak. A to je čiastočne odpoveď na obľúbenú otázku – čo by mal štát robiť. Ja si myslím, že špecificky v cestovnom ruchu ani veľmi nič, ale mal by dbať na to, aby sa na Slovensku dobre podnikalo. Krásne to vidíme na tom, ako sa ako huby po daždi rozbehli investície počas druhej Dzurindovej vlády, keď prebehli ekonomické reformy, ktoré vôbec neboli cielené na cestovný ruch. Jednoducho, ale podstatne zlepšili podnikateľské prostredie a naraz nastal úplný boom investícií, vrátane cestovného ruchu. To, že niektoré z nich boli úplne pomýlené, to je dané kvasom a rýchlosťou, ale jednoducho začali sa diať veci. Je trošku škoda, že ich zastavila kríza, ale tá môže mať iné pozitívne účinky. Ale ten čas veľkého rozvoja sa zase vráti, ak sa na Slovensku bude dobre podnikať. Som absolútne presvedčený, že o jednu-dve generácie budeme mať kvalitné a konkurencieschopné služby – to, čo dnes je, úprimne povedané, takmer nepredstaviteľné, pretože ich vo veľkej väčšine nemáme, česť výnimkám.

Dve generácie – to ani nikomu optimizmus neprinesie...
Alebo aj áno, pretože ani to nie je samozrejmé. Sú veci, ktoré sa nepodaria ani za dve generácie a sú veci, ktoré sa nepodaria nikdy. Môj optimizmus spočíva v tom, že tomu verím, že to tak bude. Že to bude trvať tak dlho, je normálne. Ani v Rakúsku to nebolo za desať rokov, a to mali optimálne podmienky.

Zlepšenie podmienok na podnikanie je do určitej miery aj vo vašich rukách, keďže zastupujete veľkú skupinu cestovných agentúr. Máte nejaké konkrétne predstavy a požiadavky, ktoré chcete dosiahnuť?
Tie možnosti sú dosť obmedzené, treba objektívne povedať. Lebo cestovný ruch má paradoxne v politickej sfére nízky kredit a slabú podporu, napriek tomu, že ho politici s obľubou spomínajú. V podstate sa mu za tých dvadsať rokov nikto serióznejšie nevenoval. Fakt je ten, že asociácia, ako je tá naša, nemá veľmi partnera na rokovanie, nie sú tam uši, ktoré by načúvali, na rozdiel od Rakúska, kde sú tie uši napnuté, ako sa len dá. Toto je jeden komplikujúci faktor, ale nechcel by som ho preceňovať, pretože základom je naozaj predovšetkým a najmä všeobecné zlepšenie podnikateľského prostredia..

Väčšina podnikateľov v cestovnom ruchu však volá po konkrétnej pomoci štátu...
Áno, keby som bol hotelier, asi by som tiež volal napríklad po znížení DPH, ale to je dosť špecifický pohľad poskytovateľov služieb. My však oveľa viac potrebujeme nové investície a silnejšiu vnútornú konkurenciu. A z toho pohľadu je dôležitejšie, ako som už povedal, aby sa dobre podnikalo v tom najširšom slova zmysle, aby sa ľahko zakladali firmy, aby bola vymožiteľnosť práva, čo je dnes úplne kardinálny problém. Každý z nás, či je to hotelier, človek z cestovnej kancelárie alebo ktorejkoľvek inej firmy, sa s tým stretáva. Keď vám niekto dlhuje dvetisíc eur, tak sa k nim nikdy nedostanete, lebo obidve strany vedia, že sa súd nikdy nebude konať. V tom momente dlžník nemá žiadnu motiváciu vám tie peniaze vrátiť a keď máte takých dvadsať, máte problém. To, že nefungujú súdy, nás pripravuje ako krajinu o niekoľko percent ročného rastu HDP. Je to obrovský problém, o ktorom sa veľmi nehovorí a už vôbec nie v ekonomických súvislostiach, ale keď hovoríte s podnikateľmi, tak vidíte, že je to vec úplne zásadná. To má podľa mňa oveľa väčší vplyv na rozvoj cestovného ruchu než akékoľvek konkrétne programy, ktoré by sa snažili umelo ovplyvňovať správanie zákazníkov alebo firiem.

Nevymožiteľnosť práva bezpochyby do veľkej miery brzdí zahraničné investície...
Presne to nás každoročne stojí 1, 2 alebo 3 % rastu hrubého domáceho produktu. Domácim sa horšie podniká a zahraniční neprichádzajú v takom množstve, ako by mohli, to je obrovský problém. Ale tu treba povedať, že sme si aj sami na vine. Keď sa totiž rozprávate s podnikateľom v hocijakej oblasti, tak vám povie, že štát by nemal zasahovať do ekonomiky, že by mali byť čo najmenšie dane a čo najmenej regulácie. Ale keď sa ho v ďalšej otázke opýtate na jeho sektor, tak vám povie, že mu tam chýba štátna podpora, čo je úplná schizofrénia alebo pokrytectvo. To je realita, s ktorou sa stretávam každodenne. Je to presne o tom, že keď ide o mňa, chcem pomoc a bolo by fajn, keby sa mi z daní všetkých pomáhalo. Keď sa pozerám na iné sektory, je mi jasné, že to je nezmysel. Táto schizofrénia vedie k tomu, že nakoniec volíme tak, ako volíme a programy strán sú také, aké sú. Preto aj hovorím o jednej až dvoch generáciách – jednak tento socializmus musí prirodzene vymiznúť a jednak ešte špeciálne v turizme, ktorý má rodinný rozmer, aký možno iné sektory až do takej miery nemajú rozvinutý a ten je naviazaný na ten generačný cyklus. Kým bežný hotelier nebude človekom, ktorý nadväzuje na prácu svojich rodičov, tak veci nemôžu fungovať.

Vráťme sa k štátu a k pripravovanému zákonu o turizme. Čo možno od neho očakávať?
Všeobecné očakávania odbornej verejnosti od tohto zákona sú podľa mňa úplne nereálne, pretože sa v ňom hľadá spása a vyriešenie problémov v turizme. Ale jedno pozitívum na tom zákone predsa je a dovolím si tvrdiť, že to pozitívum ostáva, nech by bol akokoľvek ďalej modifikovaný či okresaný. Podstata toho zákona je, že podčiarkuje dôležitosť spolupráce na regionálnej úrovni, a to považujem za jednoznačné pozitívum, pretože toto je vec, ktorá tu najočividnejšie chýba. Máme regióny, v ktorých sú jednotlivci poskytujúci kvalitné služby, ale už nespolupracujú so susedným hotelom alebo prevádzkovateľom v rámci regiónu.

Je podľa vás spolupráca v regiónoch kľúčom k ich rozvoju?

Jednoznačne. Cestovný ruch je naozaj špecifický a ja nepoznám iné podobné hospodárske odvetvie, v ktorom produkt nie je tvorený jedným dodávateľom a jeho dodávateľskou sieťou, ale nezávislými dodávateľmi, ktorí musia fungovať vedľa seba a spolupracovať. Je úplne jasné, že toto u nás nefunguje, pretože vnímame nášho suseda podnikateľa ako konkurenta, s ktorým treba viesť vojnu, namiesto toho, aby to bol partner, s ktorým treba budovať spoločný produkt. V tomto zmysle vnímam ten zákon ako krok vpred, lebo jeho podstatou je budovanie spolupráce. Viac by som od zákona o turizme neočakával, ale aj toto je dosť.

Zákon by teda mal posilniť právomoci regiónov, dať priestor na vznik klastrov a na ich finančnú podporu?
Finančná podpora je iná vec, ale už to, že klastre vzniknú, je dôležité. Ja to vidím aj u nás v Slovenskej asociácii cestovných kancelárií a agentúr a predpokladám, že hotelieri so svojím zväzom by so mnou súhlasili – už len to, že ľudia medzi sebou komunikujú, je obrovské plus. Vtedy dochádza okrem takých samozrejmostí, akými je výmena informácií a poznatkov, možno k tomu najdôležitejšiemu, a to k odbúravaniu predsudkov.

V akom zmysle?

Keď sedím s mojím konkurentom a zistím, že to je normálny seriózny človek, od ktorého nemusím očakávať nejaké podrazy, tak naraz nič nestojí v ceste spolupráci. Zatiaľčo, keď sedím zahrabaný doma a podozrievam všetkých naokolo, že mi chcú zle, tak nastane úplne opačné garde. Takže vznik klastrov, a to aj bez finančnej pomoci, je sám osebe veľkým pozitívom. Úplne ideálne je, keď sú v klastri zastúpené aj obce, čiže komunálny sektor, aj podnikatelia.

Spomínali ste, že neexistuje tvár, ktorá by stála za cestovným ruchom a s kým by sa dalo komunikovať. Generálny riaditeľ sekcie turizmu, pán Kuliffay ňou nie je?
Nemôže ňou byť, pretože je riaditeľom sekcie a nie je minister a člen vlády. Musím však dodať, že mne osobne nevadí, že nemáme tú tvár a nemyslím si, že by malo vzniknúť ministerstvo cestovného ruchu a že by vyriešilo problémy.

To je dosť protichodný názor k názoru väčšiny odbornej verejnosti, ktorá po ministerstve cestovného ruchu volá...
Som presvedčený, že by prinieslo predovšetkým viac regulácie. Až vtedy by sme si uvedomili, to čo je dnes zjavné, ale mnohí to nechcú vidieť – že máme málo regulované odvetvie, čo je obrovské pozitívum. A to by sa s príchodom nového ministerstva okamžite zmenilo. Triviálna úvaha – kto by bol motorom tej regulácie? Politici, ktorí si myslia, že rozumejú cestovnému ruchu, pretože chodia na dovolenky? Alebo úradníci, ktorých styk s praxou býva minimálny? Od týchto dvoch skupín očakávame nejaké zásadné zlepšenie? Toto je podľa mňa úplne nereálne a myslím si, že volanie po takomto ústrednom orgáne štátnej správy je len prejavom určitej naivity.

Takže vy zaň nebojujete?
Neviem si celkom predstaviť, ako by nám takéto ministerstvo mohlo pomôcť, ale mám veľmi jasnú predstavu v tom, v čom by nám uškodilo.

Väčšina hotelierov sa sťažuje na nedostatočnú propagáciu našej krajiny. Čo vy na to?
To, že dávame do propagácie krajiny menej ako ostatné susedné krajiny, je objektívny fakt. Otázkou je, či je to problém. Všeobecne sa to považuje za veľký problém, ale ja to za problém nepovažujem z dvoch dôvodov. Po prvé, zaujímal som sa o túto problematiku a nenašiel som jednu jedinú serióznu zahraničnú štúdiu, ktorá by ekonomicky preukazovala, že takáto forma propagácie krajiny je efektívna, že prináša peniaze.

Krajine alebo jednotlivým subjektom?
Povedzme, že jedným aj druhým. Nenašiel som teda všeobecne takúto štúdiu a už vôbec nie štúdiu, ktorá by sa zaoberala metódami. Ja si viem predstaviť, aj napriek môjmu skôr skeptickému pohľadu, že napríklad infocesty pre novinárov môžu byť vynikajúcou formou propagácie a môžu byť aj finančne efektívne, ale to treba preukázať. Tu ide o peniaze daňových poplatníkov, o peniaze, ktoré mne a vám niekto zobral a ide ich použiť a ja chcem, aby boli použité efektívne. Takéto meranie neexistuje a ja s tým mám problém, pretože to sú moje peniaze. Samozrejme, potom sú tu aj iné súvislosti. Vidíme ako SACR 15 rokov funguje – ja nemám dôveru v to, že aj keby tie peniaze hneď existovali, boli by použité efektívne.

O tom je známa slovenská pesnička o hľadaní vinníka – SACR nefunguje, štát nás propaguje, preto sa nám nedarí...
Ja osobne vidím obrovský rozdiel v tom, ako rozmýšľajú ľudia z outgoingových cestovných kancelárií a z hotelierstva. Tí, ktorí predávajú zájazdy nešpekulujú, stále nad nejakou štátnou pomocou, vďaka tomu sú zbavení ťahavých neplodných diskusií, atmosféra je oveľa konštruktívnejšia a priaznivejšia. Oni jednoducho riešia to, aby im biznis išiel čo najlepšie a nerozptyľujú ich takéto veci.
Viete, jedna strana mince je fungujúca či nefungujúca štátna propagácia, druhou je fakt, že propagácia je účinná len vtedy, keď sa propaguje kvalitný produkt. Ľudia to neradi počúvajú, ale ja si myslím, že si v tomto musíme naliať čistého vína – my nemáme dostatočne konkurencieschopný produkt. Ja by som všetko úsilie smeroval do jeho tvorby.

Skúsme to konkretizovať.
Je dobré sa porovnávať s Rakúskom nielen preto, že to je veľmoc cestovného ruchu, ale aj preto, že je to susedná krajina a my si s ňou priamo konkurujeme. Poliak reálne uvažuje, či pôjde na Slovensko alebo do Rakúska, pretože preňho to z hľadiska vzdialenosti nie je veľký rozdiel. Musíme sa pozrieť na to, o koľko sme lacnejší oproti Rakúsku a pomer ceny a kvality musí byť zodpovedajúci. Ak sme cenovo nižšie o 30 % ako Rakúšania, tak nemôžeme mať o 60 % menej kvalitný produkt, môže to byť len o 30 %. Dnes to často nezodpovedá realite. Potom sa musíme pozrieť na to, kto sú klienti. Nemyslím si, že má zmysel budovať masovo luxusné zariadenia, pretože naši klienti sú a najbližších desať rokov ostanú prevažne Poliaci, Česi, Maďari a Slováci, stredná vrstva z V4. Tomuto treba prispôsobiť tvorbu produktu, a to kvalitatívne aj cenovo. Nevadí, že bude menej kvalitný, ako je v Rakúsku, ale musí byť presne o toľko lacnejší a musí byť taký kvalitný, ako si ho táto skupina ľudí predstavuje. Oni nakoniec možno budú radi, že prídu k nám za lacnejší peniaz, lebo to je to, čo hľadajú.

Ťažko môže jednotlivý hotelier ovplyvniť celkový produkt – môže mať kvalitné wellnesscentrum, služby, stravu, ale hosť bude lyžovať na jednom-dvoch vlekoch a zjazdovkách a nie na dvadsiatich ako v rakúskych Alpách...
To je ďalší dôvod, prečo si myslím, že zmena bude trvať jednu-dve generácie, lebo toto nie je vec, ktorá sa dá vyriešiť za pár rokov, ale vedie k nej cesta spolupráce. Hneď ako tých hotelierov bude desať, spoja sa a budú intenzívne komunikovať so starostami, poslancami, tak je šanca, že už najbližšie schválený územný plán bude menej brániť rozšíreniu lyžiarskeho strediska a ostatným súvislostiam. Ale bez spolupráce v rámci regiónov to nepôjde.
Dobrým znakom je, že práve v tomto období sa spolupráca začína spontánne oživovať, vznikajú klastre, množia sa spoločné aktivity, dokonca aj na celoslovenskej úrovni, vnímam to aj na čoraz lepšej komunikácii medzi profesnými zväzmi, napríklad naším „cestovkárskym“ a zväzmi hotelierov.

Myslíte si, že ceny na Slovensku sú stále vysoké?
Ja nevidím problém v cenách, ale jednoznačne v kvalite a teraz naozaj nehovorím o luxuse, ale o prístupe. Poviem vám príklad, ktorému sa až nechce veriť. Nedávno som bol vo Vysokých Tatrách v hoteli, ktorý naozaj patrí k tým lepším a ktorý mám rád. V bare som zažil dvoch Čechov, ako sa pýtajú čašníčky, kde je možnosť si zabežkovať v okolí. Už dosť bolo, že čašníčka pokrčila ramenami a odkázala ich na recepciu. Tí dvaja Česi povedali – no, tam sme sa už pýtali, ale nevedeli nám povedať. Skoro som spadol zo stoličky, ale taká je realita!

Čo s tým?

To je naozaj na hotelierovi, pretože to je naozaj zarážajúce. Je to mravčia práca a samozrejme je to vždy v ľuďoch.

Hovoríte, že ste optimista, môžete čitateľom načrtnúť nejakú optimistickú víziu turizmu na Slovensku? Takú, ktorej sa môžu dožiť a nepríde až o dve generácie?
Práve s tým, ako je náš svet stále technickejší a rýchlejší, si myslím, že Slovensko má jednoznačné predpoklady na to, aby bolo významnou krajinou cestovného ruchu. A keby som to mal vizionársky povedať, tým základným kľúčom by malo byť postaviť turizmus na prírode. Všeobecne sa podceňuje čaro prírody, pritom v budúcnosti bude stále zohrávať väčšiu úlohu a na to naozaj netreba veľa – stačí mať na slušnej úrovni ubytovanie a pár kvalitných doplnkových služieb. Napríklad Rakúšanom sa veľmi sa páčia slovenské hory, pretože sú iné, sú v regióne osamotené. Nemajú ich Poliaci, Česi ani Maďari, koniec koncov preto k nám chodia. A to je skutočnosť, ktorej význam bude, myslím si, stále stúpať. Prírodný potenciál je to, na čom by som ako investor staval, lebo to je to najcennejšie, čo máme.

kontakt

Fakturačná adresa: Kopanice 709/9D, 010 07 Žilina, Slovenská republika
IČO: 36693995, DIČ: 2022267643, IČ DPH: SK2022267643, Spoločnosť je zapísaná v OR SR Žilina, oddiel Sro, vložka č. 18197/L
PODROBNEJŠÍ KONTAKT |   FACEBOOK