Searching
Search

BIVIO a jeho NENORMÁLNA POHODA

Centrum BIVIO je sociálny podnik založený s cieľom začleniť do spoločnosti ľudí s mentálnym postihnutím. Jeho zriaďovateľom je Združenie na pomoc ľudí s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike. Najlepším spôsobom, ako otvoriť týmto ľuďom dvere, sa ukázalo pomôcť im nájsť si prácu, lebo ich zamestnanosť na Slovensku je veľmi nízka. Zástupcovia združenia hľadali oblasť, v ktorej by ich mohli podporiť, a skúsenosti zo zahraničia ich nasmerovali na stravovacie a ubytovacie služby vrátane práčovne. „Vedeli sme, že veľmi ťažko zoženieme partnera, ktorý dá ľuďom s mentálnym postihnutím priestor naučiť sa prácu chyžnej alebo pomocné práce v kuchyni, preto sme sa napokon rozhodli založiť si svoje zariadenie, bola to vlastne z núdze cnosť,“ uvádza nás do obrazu zástupca riaditeľky združenia Marián Horanič. Títo ľudia pracujú väčšinou v chránených dielňach, ktoré sa zaoberajú výrobou darčekových predmetov, textilných doplnkov, pečiva, perníkov..., ale v ubytovacích a stravovacích službách takéto zariadenie na Slovensku nebolo a ani doteraz iné nie je.

Občianske združenie funguje 40 rokov a má takmer 10-tisíc členov – ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodičov. V problematike sa teda pohybujú dlhodobo a vedia, ako fungujú školy pre ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou. Hoci sa snažia ľudí vzdelávať, nemajú možnosti poskytnúť im aj praktickú výuku, ktorá je pre zamestnanie nevyhnutná. Dôkazom je aj duálne vzdelávanie, hlásajúce návrat k spojeniu teórie a praxe tak, ako to bolo v minulosti. Pre mentálne postihnutých na Slovensku neexistujú prevádzky, kde by sa mohli naučiť, ako to v reálnej prevádzke funguje.

 

Cieľom je zamestnávať, aj školiť

BIVIO si kladie pred seba dva hlavné ciele – zamestnávať a školiť ľudí s mentálnym postihnutím. Aktuálne tu pracuje 9 ľudí s mentálnym postihnutím v trvalom pracovnom pomere a ďalšia skupina v tréningovom procese. Ľudia v tréningu tu strávia potrebný čas na základe individuálneho programu a prejdú si všetky strediská prevádzky. Zástupcovia združenia sa snažia nájsť pre každého z nich najvhodnejšie miesto, kde si potom zdokonaľuje svoje zručnosti. Po absolvovaní výcviku sa klientom snažia nájsť prácu s rovnakým zameraním.  

Natíska sa otázka, či nie je pre absolventov takéhoto výcviku stresujúce po čase zmeniť miesto práce. „Tí, ktorí prídu na tréning, vedia od začiatku, že u nás nezostanú,“ hovorí M. Horanič a dodáva: „Od začiatku s nimi takto pracujeme, aj rodičom komunikujeme, že nie sme stacionár, kde môžu dať dieťa, ale tréningové centrum, kde je na to, aby sa niečo naučilo. Môžeme napríklad po roku zistiť, že ani pri maximálnej snahe tento mentálne postihnutý človek nie je schopný pracovať, a vtedy nemá dôvod tu zostávať, pre takéto prípady existujú iné druhy služieb. Musí uvoľniť miesto pre niekoho, kto bude mať šancu sa uplatniť – toto vedia rodičia od začiatku.“

Hotel a reštaurácia Bivio funguje od októbra 2018, a za ten čas sa podarilo zaučiť a zamestnať štyroch absolventov. „Môže sa to niekomu zdať málo, ale nie je to tak. Paralelne pracujeme s 9 – 10 ľuďmi, takže to nie je málo, najmä keď je na Slovensku miera zamestnanosti ľudí s mentálnym postihnutím na úrovni 2 – 3 percent,“ vysvetľuje zástupca združenia. V kuchyni pracujú traja, v reštaurácii dvaja, dve sú aj chyžné s postihnutím, jedna je v práčovni a jeden v kancelárii. Celkovo v kuchyni sú ďalší štyria, v reštaurácii traja a v hoteli šiesti zamestnanci – ich vyšší počet je ovplyvnený práve tým, že sa okrem svojej práce musia venovať ľuďom s mentálnym postihnutím, ktorých školia, tí sú na nich naviazaní. Snažia sa nielen učiť ich zručnosti, ale aj ovplyvňovať v budúcom živote, aby vedeli fungovať medzi ľuďmi, naplánovať si cestu, čas, vyhľadať si informácie, rozdeliť si peniaze, hospodáriť, samostatne rozhodovať, aby mali základy cudzích jazykov...

 

Hlavné je chcieť

Každý zo záujemcov o zamestnanie má osobné preferencie, ktorým sa treba prispôsobiť. Keď niekto nerád upratuje, tak to nebude robiť, hoci mu to ide dobre. Spoločnou úlohou je teda nájsť činnosť, ktorá človeku ide a ktorú robiť chce. Podľa toho ho vedia dosadiť do jednotlivého strediska. Dôležité je aj to, aby človek zapadol do konkrétneho kolektívu a vhodne ho doplnil.

Impulz na prácu príde niekedy aj z opačnej strany, teda zadaním dopytu od zamestnávateľa, ktorý chce poskytnúť priestor pre zamestnanca so zmenenou pracovnou schopnosťou. Vtedy majú v centre možnosť vybrať človeka s konkrétnou zvládnutou zručnosťou, ktorú bude robiť. Či bude napríklad iba prestierať, alebo debrasovať, to závisí tiež od typu prevádzky, spôsobu obsluhy, či ide o bufetové zariadenie, alebo s obsluhou, bistrá, stánky s občerstvením... tam všade vedia vyškoliť človeka na požadovaný typ zručnosti. Alebo keď napríklad podnikateľ povie, že potrebuje človeka, ktorý bude najmä variť kávu a popritom obsluhovať malú umývačku riadov, tak pripravia zamestnanca „na mieru“ na toto pracovné miesto, čo bola doteraz aj najčastejšia skúsenosť spolupráce centra so zamestnávateľom.

 

Spokojnosť na oboch stranách
Na rozdiel od bežného pracovného pomeru, v tomto vzťahu vedia obidve strany celkom jasne, do čoho idú a čo môžu od druhej strany očakávať. Asi aj preto sa nestáva, že by sa jedna, alebo druhá strana následne sťažovala. „Absolventi sú veľmi spokojní, občas nás prídu navštíviť a porozprávať sa, aj my sa zastavíme u nich na pracovisku. Verím, že aj zamestnávatelia sú spokojní, zatiaľ sa nikto nesťažoval. Vedia, akého človeka im posielame a aké sú jeho limity, že možno neznesie takú úroveň stresu ako my ostatní.“ O špeciálnom zamestnancovi sú informovaní aj ostatní pracovníci a sú inštruovaní, ako majú s ním pracovať. Napríklad vedia, že ľudia s mentálnym postihnutím sú vhodní na prácu, ktorá sa opakuje stále dookola, čo bežnému zamestnancovi môže pripadať stereotypné – či už leštiť príbory, alebo iné činnosti, ktoré bežní zamestnanci často neradi robia.

Zamestnávateľ vie, že človek so zmenenou pracovnou schopnosťou nepracuje na sto percent, ani 8 hodín denne, má iný výkon a potrebuje iný spôsob komunikácie. Ale na druhej strane sú nižšia intenzita a slabší výkon kompenzované finančnými príspevkami z úradu práce, ktoré môže získať každý takýto zamestnávateľ. Bývalý vedúci reštaurácie Bivio Branislav Hámor, s bohatou praxou v branži, opisuje svoje skúsenosti: „Môžem povedať, že je to krásna práca a je o niečom úplne inom. Práca v gastronómii je o večnom strese, naháňaní sa. Aj hostia, ktorí sem chodia, sú tu preto, lebo majú radi túto atmosféru. Tu sa ľudia nikam neponáhľajú, vedia, čo môžu od podniku očakávať a rešpektujú, že ich obsluhujú ľudia s mentálnym postihnutím, aspoň tak hovoria recenzie.“

 

Sieť alebo franšíza je výhodou

Momentálne združenie rokuje o spolupráci so sieťou gastro prevádzok v Bratislave a okolí. To je jedna z ciest, kam by mohli v budúcnosti umiestňovať viacero vyškolených ľudí. Dôvodom je rovnaký spôsob fungovania jednotlivých prevádzok – vtedy je pre združenie jednoduchšie pripravovať ľudí na prácu bez ohľadu na to, v ktorom meste sa nachádza, vtedy vedia byť efektívnejší v príprave.

 

A čo zvyšok Slovenska?

Nájsť prácu a zmysluplnú náplň života pre ľudí s mentálnym postihnutím je určite prianím väčšiny rodičov. Je to reálne aj mimo Bratislavy? „Zatiaľ nevieme poskytnúť ubytovanie. Fungujeme akoby v skúšobnom režime, trvá niekoľko rokov, kým zistíme, ktoré procesy fungujú efektívne a ktoré menej, aby sme optimalizovali nielen prípravu ľudí, ale aj samotnú prevádzku, ktorá sa ešte za pochodu nastavuje. V budúcnosti chceme určite poskytnúť priestor na tréning aj ľuďom z iných krajov Slovenska, budeme mať ubytovacie zázemie možno pre troch-štyroch.“ Zatiaľ je podnik v bratislavskej Rači priekopníkom a poradným orgánom pre záujemcov o založenie podobného konceptu, ktorí si do kancelárie chodia po rady. Tu totiž neplatí konkurenčný boj: „Je našou výhodou, že nie sme konkurenti, ale združujeme sa.“ Vznik sociálneho zariadenia v iných okresoch je však otázny, keďže ide o pomerne veľkú investíciu – občianske združenie nemá zdroje na to, aby prevádzku kúpilo, či postavilo a dotovalo ďalšie 2 – 3 roky. Aj Bratislavčanom sa to podarilo len vďaka podpore zo zahraničia. Prežiť neľahké „korona“ časy s nulovým príjmom sa im takisto podarilo len vďaka ochotným darcom. „Obávam sa, že ak tu nebude podpora z verejných zdrojov, tak ďalšieho podobného zariadenia sa len tak rýchlo nedočkáme.“  

 

Cieľom je konkurencieschopnosť

Z dlhodobého hľadiska sa Združenie na pomoc ľudí s mentálnym postihnutím SR na príspevky a verejné zdroje nespolieha – jeho zámerom je byť konkurencieschopným podnikom s kvalitnými službami. Ľudia, ktorí stoja za týmto zaujímavým projektom, sú už dnes presvedčení o tom, že sa to podarí. Keďže sú medzi nimi aj ľudia z branže, ich odhad je triezvy a je im jasné, že tento nábeh určitý čas potrvá. „V podstate stále začíname a každý mesiac je pre nás poučením. Niekedy sme si mysleli, že teraz ide leto, budú tržby, môže to začať fungovať, a bolo to práve naopak. Možno to bolo preto, lebo sme v rezidenčnej štvrti a miestni ľudia trávia v lete čas inde, tak výrazne klesla návštevnosť.“ Každý mesiac mali nejaké očakávania a ukázalo sa, či sa naplnili, alebo to bude celkom inak, ako si mysleli.

„Nechceme, aby sem prišli ľudia z ľútosti, lebo tu pracujú znevýhodnení zamestnanci, ale preto, že im za návštevu stojíme, a to, že tu pracujú ľudia s postihnutím, je len niečo navyše. Inak zákazník nemá dôvod sa vrátiť, len raz do roka, aby si urobil „čiarku“, že tu bol a podporil nás,“ tvrdí zástupca zriaďovateľa a teší sa z narastajúcej databázy stálych klientov. Reštauračné aj ubytovacie služby radi využívajú rôzne firmy práve kvôli špeciálnym zamestnancom a atmosfére, ktorú vytvárajú.

V podniku si stoja za kvalitou jedla – ponúkajú kvalitnú gastronómiu od jednoduchých dukátových buchtičiek po lososovo-krevetový špíz s pomarančovou omáčkou. Prostredie je moderné, príjemné a konkurencieschopné. Na vonkajšie akcie, ako sú napríklad svadby či rodinné oslavy, je prispôsobené okolie hotela. V kuchyni sa snažia variť z čerstvých surovín a minimalizujú mrazené. „Snažíme sa, aby sme nepoľavovali v kvalite, aby hostia dostali vždy ten istý štandard ako prvýkrát.“

Najťažším orieškom je pre sociálny podnik marketing. „Bohužiaľ, nemáme priamo vyčlenené peniaze na to, aby sme mohli urobiť reklamu našich zariadení v televízii, v rádiu alebo v printových médiách. Využívame bezplatné kanály, ako sociálne siete, snažíme sa prezentovať na portáloch, ktoré propagujú reštaurácie, rozposlali sme množstvo e-mailov, urobili sme direct mail na rôzne spoločnosti, ministerstvá a mimovládne organizácie, na firmy, ktoré by mohli mať záujem, v rámci Rače sme rozposlali 6-tisíc schránkových letákov, písalo sa o nás v miestnom mesačníku... Marketing sa veľmi ťažko robí bez peňazí. My sme vlastne v rámci našich možností urobili všetko, čo sme mohli a čo sme vedeli,“ uzatvára Marián Horanič, ktorý spolu s tímom nadšencov zo Združenia na pomoc ľudí s mentálnym postihnutím v SR aj napriek ťažkým začiatkom verí v úspech a budúcnosť jedinečného zariadenia.

 

Text: Zlatica Kramárová

Foto: archív BIVIO

Partners