Searching
Search

Gerdi Vanfleteren, Sojka resort: Hovorme spolu

Gerdi nás prijal vo svojom rezorte v piatok večer, unavený po návrate zo šnúry troch veľtrhov cestovného ruchu v Beneluxe, na čo sme hneď nadviazali v našom rozhovore.

Mávate tam vlastný stánok?

Áno, ale nie každý rok. Vlani som mal vlastný stánok, tento rok som bol s tour operátorom, kde sme v katalógu. Mal som obchodné stretnutia so skupinami už ohľadne rokov 2017 a 2018. Budúci rok budeme mať zasa vlastný stánok, lebo už nebudem ponúkať len svoj rezort, ale celé Slovensko. Keďže Slovenská agentúra pre cestovný ruch sa už neúčastní veľtrhov v Beneluxe, tak budem sám „predávať“ Slovensko a ponúkať aj ubytovacie kapacity svojich kolegov za symbolický poplatok. Budem mať v ponuke rôzne druhy ubytovania, od kempingov až po hotely. Idem robiť Slovak tour, predávať turistom rôzne trasy, či už chcú Bratislavu, Bardejov, Košice alebo Liptov, vínne cesty či cesty naprieč Slovenskom podľa toho, kde budem mať zmluvných partnerov.

Oplatí sa vám chodiť na tieto veľtrhy?

Určite, mne áno.

Koľko vás vyjde jedna výstava?

Keď mám vlastný stánok s rozlohou asi 20 – 25 m², tak asi päťtisíc eur vrátane všetkých ostatných nákladov – na cestu, ubytovanie a podobne. Chodievam do Bruselu a Antverp a na rôzne menšie výstavy, kde mám ale menší stánok.

Stretávate tam aj nejakého iného vystavovateľa zo Slovenska?

Nie, bývam tam sám. Preto do tohto regiónu investujem. Okrem veľtrhov organizujem už tretí rok týždennú putovnú akciu po Belgicku na propagáciu Slovenska, slovenskú akciu. Podujatia sa spolu účastní asi 500 pozvaných hostí z tých, ktorí tu boli, alebo majú záujem o Slovensko. Zoberiem celý personál, rezort zatvoríme a ideme autobusom do Belgicka. Varíme tam, robíme zábavu a propagujeme Slovensko formou tancov, hudby, kuchyne, videa, robíme korbáčiky... Je to jednak ohromná reklama, a jednak bonus pre zamestnancov, ktorí tam majú týždňový pobyt zadarmo s plnou penziou a výletmi do okolia, kde práve sme, a ja im robím sprievodcu.

Všetci z personálu hovoria po anglicky?

Väčšinou áno, niektorí sa učia, ale snažíme sa, aby aj napríklad chyžná vedela základy komunikácie, robíme kurzy. Či to aj používajú, to neviem. Ja sa v kancelárii s personálom rozprávam iba po anglicky.

Aká klientela prevažuje vo vašom rezorte?

Asi 70 % sú Slováci a 30 % z Beneluxu. Ale keby som nemal tých 30 % z Beneluxu, už dávno skrachujem.

Prečo?

Lebo klienti z Beneluxu platia normálne ceny a na Slovensku musím predávať za nízke ceny a cez zľavové portály, pretože to robia aj ostatní kolegovia, a ja nemôžem ísť proti prúdu.

Ako sa na Slovensku páči Holanďanom a Belgičanom?

Sú tu veľmi spokojní. Je tu krásna príroda, priestor, pokoj, nie sú tu dopravné zápchy. Niekedy máme klienta, ktorý je sklamaný, že tu „nič nie je“. Samozrejme, veď práve to nás živí. Najviac klientov sem príde práve preto, že tu „nič nie je“. Iba ticho, príroda a úplný pokoj. To vyťažený človek z mesta najviac potrebuje.

Čo chcú vaši rodáci, keď prídu na Slovensko?

Niečo nové vidieť, zabaviť sa, dobre sa najesť a napiť. Chutí im domáca kuchyňa, neprídu sem za exkluzívnou gastronómiou, ale autentickou domácou kuchyňou.

Na ako dlho chodia?

Priemerne asi na 10 nocí. Slováci chodia v priemere na tri noci, ale prídu dva-tri krát do roka. Takže je to tak narovnako. Belgičania prídu raz, a možno o takých sedem rokov ešte raz, lebo sú zvedaví, čo sa tu zmenilo. Ale Slovák, keď je to dobrý klient, príde párkrát za rok, a každý rok, navyše pošle aj priateľov.

Váš rezort v Malatinách je samostatnou destináciou. Čo tam hostia robia?

Keď sú skupiny, tak im zabezpečujeme program, a to tak Slovákom, ako cudzincom. Pri individuálnej klientele to závisí od dopytu, najradšej chodia sami, vyberú si z Knihy výletov, ktorú máme na recepcii. V podstate suplujeme prácu cestovnej agentúry. Máme pripravené výlety, rôzne okruhy, bicyklové tripy, túry..., zabezpečujeme letenky, autá na prenájom, tohtoročnou novinkou je nočný vlak plus prenájom auta. Vlak ide na trase Düsseldorf-Viedeň, kde už klienti majú k dispozícii svoje auto.

Ktorá klientela je náročnejšia, slovenská alebo z Beneluxu?

Myslím si, že slovenská v zmysle: „Rýchlejšie, tá posteľ je príliš tvrdá alebo príliš mäkká, je moc teplo alebo moc zima...“  a podobne... (smiech)

A ako ste spokojný vy? Nevytratilo sa vaše nadšenie spred desiatich rokoch, keď sme sa prvýkrát stretli na krste Hoteliera?

Ja som spokojný, lebo každý rok môžem vymyslieť niečo nové. Môžem, aj musím... (smiech) Čo sa týka podnikania, tak cestovný ruch na Slovensku nie je moc veľký biznis, myslel som si, že to bude iné.

V čom?

Náklady idú hore, ale ceny idú dole. Ale najmä som dúfal, že Slovensko sa ako krajina bude viac propagovať v zahraničí. Je to stále rovnaký problém – ľudia túto krajinu vôbec nepoznajú, a to hovorím o Európe, o Beneluxe. „Slovensko? Čo to je, myslíte Slovinsko?“ To poznajú, aj Montenégro poznajú, ale Slovensko nikomu nič nehovorí. A keď krajina nie je známa, je problém s dopravnou dostupnosťou. Letecké spojenie do Popradu je slabé, Bratislava je ďaleko pre Belgičanov, ktorých celá krajina má iba 300 km a autom je to 1 500 kilometrov.

Ako ich teda motivujete, keď sa napokon do tej neznámej krajiny vyberú?

Ukážem im fotky, vysvetlím, že to je nová destinácia a je tam na malom kúsku krajiny takmer všetko – hory, termálna voda, hrady, jaskyne, staré mestá, historické dediny, kultúrne tradície. Tá kombinácia je atraktívna – každý deň môžu robiť niečo iné a nemusia ísť ďaleko.

Čo okrem nedostatočnej propagácie krajiny vidíte ako problém, o ktorom treba hovoriť?

Keď sa občas účastním nejakej odbornej konferencie a mám dojem, že sa hovorí stále o tom istom. Navyše, nekonštruktívne – bola zima, alebo naopak nebola zima, je nebezpečná situácia a podobne. Myslím si, že odborné stretnutia by mali ísť v problematike viac do hĺbky, a nie hovoriť to, čo čítam v každom newslettri. Tiež si myslím, že pre nás hotelierov by bol užitočnejší väčší podiel praktických networkov ako oficiálnych prednášok. Spoločné hľadanie riešení. Veľký praktický problém je napríklad pre všetkých vysoká DPH, ktorá nás robí nekonkurencieschopných oproti susedným štátom. Len napríklad oproti Slovinsku máme o 14 percent vyššiu, čo sa odráža v cene, a tá sa nepáči našim obchodným partnerom. A ja s tou cenou neviem nič robiť. Možno ostatní poznajú nejaké triky, ktoré ja nepoznám... (smiech)

S akými ďalšími praktickými otázkami bojujete?

Napríklad s cenovou politikou, ktorá je v branži nastavená. Konkurencia neznamená len neustále znižovanie cien, to vie každý, kto len trochu študoval marketing. Cenu nemôžete používať ako nástroj celý život! Potom nečudo, že je toľko hotelov na predaj. Videl som, že niektoré hotely predávajú polpenziu za 20 eur! Keď odrátate DPH a náklady, im predsa nemôže nič zostať! Musíme mať aj my šancu žiť, preto je potrebná otvorená diskusia medzi nami, možno viac ako oficiálna konferencia. Napríklad aj o tom, čo ponúknuť hosťom navyše okrem izby, jedla a wellness. Isteže, nemôžeme tú myšlienku skopírovať, ale každý môže prispieť svojimi skúsenosťami a všetci sa môžeme v tom svojom posunúť ďalej.

Máte dojem, že o otvorenosť a transparentnosť je na Slovensku záujem?

To je otázka. Mne nevadí, ja som otvorený, poviem, keď sa ľudia pýtajú, ale nie každý je taký. Stáva sa, že niečo aj spolu s kolegami vymyslíme, a viacerým sa to páči, ale keď sa ide na realizáciu, každý cúvne... Ostaneme dvaja, a tak sa len smejeme, že počkáme desať rokov, kým sa to nastavenie v ľuďoch zmení. V Rakúsku je napríklad väčšina zariadení rodinných. Oni všetci bojujú, ale aj si pomáhajú, radia. Tu je to tak, že sú hotely, ktoré žijú nevedno z čoho, potom veľké skupiny, kde je ten biznis o niečom úplne inom a tie si určujú pravidlá. A potom sme my, malé rodinné zariadenia, ktoré riešia rovnaké problémy.

Čo „tieňová“ ekonomika v cestovnom ruchu a ubytovanie v súkromí?

Áno, je tu a pokiaľ viem, aj tam sa už ceny zvyšovali. Poznám zopár takých zariadení, a sú veľmi pekne urobené, takmer ako útulné malé penzióny. Ale s tým rozdielom, že oficiálne neexistujú, a tak ich nikto nekontroluje tak, ako nás. Ako „reštaurácia“, ktorá vlastne vôbec neexistuje, ale berie nám pomerne slušné percento akcií. A nikto nemôže urobiť kontrolu, nemajú registračnú pokladňu, lebo neexistujú. To nie je normálne, že takéto niečo existuje, najmä keď úrady o tom vedia. Je to problém štátu, zlého nastavenia legislatívy, ktorá toto umožňuje.

Nechceli ste ísť podnikať v cestovnom ruchu do Belgicka, kde je štandardná fungujúca ekonomika aj legislatíva?

Ale nie, musíme byť pozitívni. Všade sú problémy, ale zasa iné.

Aké napríklad? Viete, čo riešia kolegovia z Belgicka?

Pravdaže, viem. Napríklad marketing nemusia riešiť, lebo destinácia je známa a štát aj región robia dobre propagáciu. Oni majú zasa veľké problémy s daňovými kontrolami, hygienikmi, protipožiarne kontroly...

... a vy také nemáte?

Máme, ale tam sú oveľa horšie ako tu. Je tam oveľa väčšia byrokracia, ale na druhej strane sú tam úradníci ochotní a majú porozumenie pre podnikateľov. Sú prísni a nekompromisní, ale chcú im pomôcť a poradiť, počkajú, aby si veci dali do poriadku. Na Slovensku dajú hneď pokuty, niekedy prídu len hľadať a nájsť chyby a dať pokutu. To je rozdiel. Ale cestovný ruch nie je nikde nejaký špičkový biznis. V Bruseli majú kolegovia napríklad teraz veľké problémy s tým, že sú z hľadiska hrozby teroristických útokov druhé najnebezpečnejšie mesto na svete, preto veľa skupín ruší cesty.

Poďme späť do nášho sveta, do vášho rezortu. Čo máte za posledné roky nové?

Každý rok niečo nové vymyslím, tak nič mi neostáva, len to aj realizovať. Investovali sme do skvalitnenia služieb, viac ako dvakrát sme zväčšili reštauráciu, rozšírili sme wellness, máme kongresovú miestnosť, po ktorej je veľký dopyt, lyžiareň, nové izby, nový nábytok na všetkých izbách aj v reštaurácii, okolo tristotisíc sme investovali iba do služieb. Tento rok plánujeme rozšíriť ponuku voľnočasových aktivít animačným programom najmä večer, lebo ľudia nechcú každý deň niekam chodiť, chcú ostať v rezorte a nechceme, aby sedeli pred televízorom. Budeme robiť kvízy, bingo a podobne. Tiež dúfame, že to navýši obrat v reštaurácii, v bare.

Kto to bude robiť prakticky, vezmete na animácie brigádnika?

To je ťažšie, lebo nemám na to žiaden rozpočet. My máme veľmi dobrý personál, veľa ľudí je tu s nami od začiatku, sú flexibilní, tak to budeme riešiť z vlastných zdrojov. Lebo tieto služby sú pre klientov pridaná hodnota, nezarábajú. A ceny zvýšiť nemôžeme, lebo hostia chcú málo platiť a v okolí sú ceny zúfalo nízke.

Vnímate rozpor medzi čoraz náročnejším hosťom a tlakom na cenu?

Určite, je to problém. Napríklad všetci vieme, že klient zo zľavového portálu býva problémovejší, do budúcna narobí niekedy aj škodu, sťažuje sa, ohovára vás na internete. Ja už ani na zľavových portáloch nejdem na celkom nízke ceny, zvýšili sme ceny, kto nechce kúpiť, nech nekupuje. A dôsledkom toho máme lepšiu klientelu, ktorá sa aj vráti. Ale, samozrejme, počas tých hluchých období, v medzisezóne, pomôžu aj tieto portály, každý hosť. Lebo ja som možno výnimka, ale ja musím každý mesiac platiť aj úver... (smiech), a musím každý mesiac vymyslieť, kde tie peniaze zarobiť. Mám stavebné povolenie na ďalších 15 izieb, ale pri takýchto nízkych cenách sa nedá ďalší úver splácať, tak musíme počkať, či stabilizácia vydrží a až potom znovu investovať.

Zaujímavým projektom je samostatná dedinka Magura Village.

Ide o projekt 16 dreveníc a dva samostatné zruby. Všetky drevenice sme predali už pred výstavbou a my ich od majiteľov prenajímame, alebo aj pomaly kupujeme späť. Niektorí majitelia sú už starší, alebo sa zmenia rodinné pomery, tak sa dohodneme na opätovnom odkúpení. Momentálne máme štyri vlastné drevenice. Pri vstupe do Magura Village je Retro bar so skvelým správcom a barmanom v jednej osobe. Stará sa nielen o areál a bar bez záverečnej hodiny, ale vie vytvoriť úžasnú bezprostrednú atmosféru, kde sa ľudia zbližujú. Ako príklad uvediem obľúbenú barovú hru Klincovnica, kde porazený musí odhádzať sneh či kosou pokosiť areál, čo je pre cudzincov úžasný autentický zážitok.

Čo ľahšie predávate, izby alebo drevenice, či zruby?

Každý rok je to iné, ale v poslednom čase sú to drevenice a zruby plus služby. Ale keď je napríklad Valentínsky víkend, obsadia sa zasa všetky izby.

Je viac záujem o leto či o zimu?

O leto, to máme už koncom zimy takmer komplet vypredané.

A zima? Ako je ďaleko na vlek?

Tridsať minút autom do Jasnej. Ale keď je dobrý sneh, všade okolo sa dá bežkovať. My nie sme lyžiarsky rezort, to naši klienti vedia, preto máme cez zimnú sezónu aj nižšie ceny. Je mi ľúto, že skibus ide do blízkej Bešeňovej, ale nejde okolo nás, lebo sa to vraj len kvôli našim 150 hosťom neoplatí. Nepodarilo sa mi to vybaviť, napriek tomu, že sa spolu všetci z regiónu stretávame na stretnutiach Klastra Liptov, kde sme aktívnymi členmi. Tá spolupráca nie je pre všetkých taká ideálna, ako to možno z diaľky vyzerá. My napríklad hosťom predávame Liptov kartu so zľavou na vleky, čo ich najviac zaujíma, ale potom prídu na to, že im funguje, len keď si kúpia aj Go Pass. A my sami cítime, že to nie je celkom fér. To je asi údel nás, malých hráčov, že veci nemôžeme ovplyvniť, hoci sa o to snažíme.

Aké máte plány do budúcna?

Pripravujem nový projekt zameraný na páry alebo malé rodiny s jedným dieťaťom. Tam vidím narastajúci dopyt, pričom títo klienti nechcú izbu, ale samostatnú chatku. Preto plánujem vystavať asi desať maličkých zrubových chatiek, dreveničiek, opäť pekný samostatný areál, rovnako dobre vybavený, uprostred prírody. Už roky rozmýšľam o multifunkčnom ihrisku. Problémom sú, samozrejme, financie, lebo ide opäť o pridanú hodnotu, ktorá nebude priamo zarábať, čiže návratnosť je nulová. Cestou je spojiť takýto projekt s niečím, čo zarábať bude. No a do tretice, chceme vybudovať chodník medzi našimi dvomi rezortmi, a ako najlepší spôsob sa ukázal spojiť tento projekt aj so službou obci, v ktorej pôsobíme. Čiže neurobíme cestičku v poli, ako sme pôvodne plánovali, ale upravíme bežnú komunikáciu, urobíme chodníky, lavičky, nasadíme kvietky. Snažíme sa pôsobiť aj trochu „zeleno“ a sociálne, takže aj toto je jedna z tých aktivít. V rámci sociálneho programu sme náš rezort ponúkli okolitým dedinám na rôzne rodinné akcie či wellness za veľmi nízke, regionálne ceny, ktoré ledva pokryjú náklady. Myslím si, že aj to patrí k podnikaniu.

Do cestovného ruchu ste prišli z bankovníctva. Máte menej voľného času a podnikateľské riziká. Nebanujete?

Tak, už mi to napadlo... (smiech) Vždy mi prišla rovnako veľká suma na účet, či som robil málo, alebo veľa. Ale teraz som spokojnejší, lebo robím, čo chcem a kedy chcem. Peniaze nie sú všetko, ja nepotrebujem mať porsche na parkovisku, to mi nechýba... (smiech). Teraz je to lepšie aj s voľným časom, na začiatku som robil takmer všetko a bol som v rezorte stále, ale dnes už viem aj delegovať úlohy. Víkendy trávim s rodinou, chodíme na dovolenku, už je to podnik, ktorý nie je závislý od mojej osoby.

Partners