Searching
Search

Igor Rattaj: Na Slovensku je cestovný ruch „nechcené dieťa“

Jednou z personálnych postkoronových zmien v najväčšom subjekte cestovného ruchu na Slovensku je prechod väčšinového majiteľa a predsedu predstavenstva Tatry Mountain Resort, a. s., do operatívy. Bohuša Hlavatého vystriedal na pozícii generálneho riaditeľa finančník Igor Rattaj. Pre časopis Hotelier porozprával o podnikaní v cestovnom ruchu, spolupráci, vyrovnaní sa s nečakanou situáciou, či o stratégii TMR. (Rozhovor vyšiel koncom roka 2020 v časopise Hotelier pre začatím zimnej sezóny, preto niektoré údaje a informácie už nemusia byť aktuálne. - poz. red.)

Čo znamenalo uplynulé obdobie pre vnútorné štruktúry spoločnosti?

Tak, ako väčšina subjektov, aj my sme boli nútení prepúšťať. Boli to väčšinou krátkodobí zamestnanci na dohodu a sezónne práce. Celkovo sa na jar prepustilo okolo 1 400 zamestnancov vrátane sezónnych, niečo málo sa na leto obnovilo, menili sa úväzky... Reagujeme tak, ako sú aktuálne nastavené podmienky. V snahe maximalizovať príjmy sa musíme prispôsobiť dotáciám. Sme schopní spoločnosť v pomerne krátkom čase nafúknuť a spojazdniť tri hotely, alebo znížiť a urobiť to na jeden hotel. To je výhoda toho, že obsluhujeme toľko lôžok, koľko obsluhujeme.

Predávate nejaké hotely?

Nie, nič nepredávame.

Prinieslo vám letné oživenie biznisu uspokojivé čísla?

Leto prebehlo celkom dobre, dokonca máme mierny nárast v segmente hotelov v lokalitách, ktoré sme v lete nemali nejako výrazne obsadzované, typickým príkladom je Jasná. Po lete sme v hoteloch cieľavedome znižovali stavy, medzi sezónami sme namiesto troch hotelov prevádzkovali jeden a snažili sme sa nájsť nejaký model fungovania. Nad rámec aktuálnych možností sme začali rozmýšľať o testovaní a dávať do izieb korona balíčky, rúška, dezinfekcie, prípadne rukavice, aby samotný klient mal pocit, že sa pre jeho bezpečnosť robí maximum. No to sú len také drobnosti, v princípe tržby klesajú. Veľký problém nám spôsobil klient, ktorý sa bol testovať, a výsledok – pozitívny – mu prišiel, keď už bol ubytovaný v Troch Studničkách a navštívil saunu. Takže sme museli vymeniť celú zmenu a dať ju do karantény, vydezinfikovať saunu, celý priestor, kde sa pohyboval, čiže hotel bol odstavený na jeden deň. Časť klientov, ktorí s ním prišli do kontaktu, sme museli poslať domov... veľmi nepríjemná situácia. Vďaka tomu, že prevádzkujeme viacero hotelov a prevádzok, vieme personál presúvať, neviem si predstaviť, že niekto prevádzkuje len jeden hotel a v rámci toho sa vie vynájsť a prežiť.

Podnikáte v cestovnom ruchu vo viacerých štátoch, aká bola situácia tam?

V Česku to bolo veľmi podobné ako u nás, možno v niečom bola situácia uvoľnenejšia. Zaujímavé bolo Rakúsko. Vzhľadom na to, že cestovný ruch je u nich veľmi zásadným odvetvím, štát pristupuje k situácii veľmi zodpovedne. Rakúšania vydávajú vyhlásenia, že budú fungovať za každých okolností, hoci aj v obmedzenom režime. To nám tu, aj v Česku, chýba, že nikto zásadne nepovie, či vôbec lyžovanie a zimný turistický ruch bude fungovať. Na Slovensku sa hovorí „nevieme“ a v Rakúsku „budeme“, aj keď budú obmedzenia. To je dosť zásadná informácia, ktorá podporuje to, aby vôbec nejakí klienti prišli. Takže aj my sme rovnako ako všetky ostatné zariadenia v informačnej neistote.

Ako sa správal koncový klient?

Veľmi zaujímavo. Český aj slovenský klient zareagoval tak, že prišiel do hôr. Naozaj zaujímavá skúsenosť bola, že prišiel úplne iný klient, konkrétne do našich hotelov vo Vysokých a v Nízkych Tatrách. Prišiel klient, ktorý ležal v izbe, využíval wellness... Správal sa celkom inak ako klient, na ktorého sme boli za posledné roky zvyknutí – prišiel autom, odstavil ho pred hotelom a týždeň sa odtiaľ nepohol, lebo využíval všetko možné v okolí, ráno bol o ôsmej na raňajkách, a potom vyrážal na túry, prechádzky, výlety. Nový klient chodil na raňajky o 9.30 a všade po regióne sa presúval autom, takže bola dosť veľká migrácia. Vzhľadom na to, že nikdy nebol v Tatrách, alebo v nich bol po dlhom čase, nevedel sa tam správať, nevedel, kam sa dá dostať autom, takže vznikali zápchy a zábery o preplnených Tatrách a radách na lanovkách, ale opak je pravdou. Tatry neboli preplnené, my sme zaznamenali 20 %-ný pokles návštevnosti aj na lanovkách, mierny pokles aj v hoteloch oproti minulému roku. No prišiel iný klient, ktorý sa správal stádovito, inak ako doteraz, a nevedel si čas dobre rozplánovať, takže v nejakých časových úsekoch vznikali zápchy. To sa na internete „zdieľalo“ ako preplnenie Tatier. Nebola to pravda. Druhá vec je, že sme mali len českého a slovenského klienta, takmer zmizol Poliak, ten jednodňový. Ak prišiel, tak bol ubytovaný. Počet klientov, ktorí chodili na výlety zo Zakopaného, alebo do akvaparkov, poklesol takmer na nulu, a bolo to v tržbách cítiť.

Zaznamenali ste však zvýšenie ceny v hotelovom segmente.

Áno, a bolo to spôsobené práve tým, že prišiel klient, ktorý nechodil do Tatier a nebol až tak cenovo senzibilný. Boli to klienti, ktorí nemali potrebu chodiť do Tatier, chodili predtým k moru alebo po svete. Väčšinou to bol drahší klient, čo sa prejavilo aj na spotrebe a na jej segmentácii, na tom, aké služby spotreboval – boli to večere, reštauračné služby, masáže, produkty z vyššou pridanou hodnotou, ktoré bežne klienti nemali tendenciu využívať.       

Aké sú vaše scenáre do budúcnosti, rátate s tým, že vám tento klient zostane?

Úprimne – neviem. Všetci sa pýtajú, čo čakáme v zime, ale ja neviem. Zdá sa, že podmienky na lyžovanie by mohli byť dobré, ale čo sa týka klientely – situácia sa stále mení. Z dlhodobého hľadiska dôjde k nejakým posunom. Predpokladám, že biznis sa bude rozbiehať postupne a dva-tri roky bude trvať, kým sa dostane do normálu, a môže sa stať, že dôjde k trvalej obmene skladby klientely, ktorá dovolenkuje na Slovensku. Predtým veľa ľudí zaznávalo dovolenku na Slovensku. Teraz ju prvýkrát vyskúšali a mnohí boli prekvapení, že v hoteloch na Slovensku vôbec nejaké služby existujú , takže by to mohlo mať aj pozitívny efekt. To je však len môj odhad, nemám to spočítané, to sú čisté hypotézy. Nemáme z čoho vychádzať, nie sú údaje, zo dňa na deň, z týždňa na týždeň sa prispôsobujeme aktuálnej situácii. To je najväčší problém, že sa nedá nič plánovať, lebo nemáte k dispozícii žiadne dáta. Len môžete po sezóne vyhodnotiť, že prišiel iný klient. Viem však, či bol tento klient spokojný a či sa vráti? Alebo či tu bol len preto, lebo sa bál ísť do Chorvátska? Robili sme si malý prieskum, ktorý ukázal mierny náznak budúceho záujmu a u časti klientov prekvapenie nad hotelovými službami a celkovo službami v cestovnom ruchu na Slovensku. Teda časť klientov objavila Slovensko, ale či to bude znamenať, že sa vrátia, keď sa im zasa otvorí možnosť cestovať po svete, to dnes neviem odhadnúť. V rámci dotazníkov figurovali odpovede „asi áno“.

Zamierite na tohto nového klienta vo vašej dlhodobej stratégii?

Určite je našou dlhodobou stratégiou získať novú klientelu a pokúsiť sa predať vyššiu kvalitu služieb, lebo naším cieľom je vyšší segment, nie low cost. A dúfam, že tohto klienta by sme v budúcnosti mohli oslovovať. No strategické rozhodnutia budeme robiť potom, keď bude jasné, že sa pandémia končí, alebo odoznieva druhá, tretia, piata vlna. Dnes len čakáme a dúfame, že vrchol tých vĺn nebude v najvyššej sezóne, ale že by sa situácia mohla zmierniť a ďalšia vlna odznieť v medzisezóne.

Vo svojom portfóliu máte v Česku aj golfový segment, ktorého sa „korona“ nedotkla, neplánujete rozšíriť ponuku aj na Slovensko?

Golfový segment percentuálne vzrástol, ale v absolútnych číslach nerobí nejaké zásadné hodnoty. Náš hlavný biznis sú lyžiarske služby – vleky, lístky, ubytovanie, stravovanie, všetko okolo lyžovania. Ja vnímam lyžovanie ako vonkajší šport, podobne ako golf, a všetko záleží na tom, ako sa k tomu postavia autority, či ho budú vnímať ako outdoorový šport a tie reštrikcie budú menšie, a vtedy na tom môžeme stavať, alebo či to bude presne naopak. A to je niečo, na čo neviem aktuálne odpovedať ani ja, ani kompetentné úrady.

 Vráťme sa ešte k vašim skúsenostiam so zahraničnými trhmi. Ako sa správa klient v Rakúsku, kde ste pred časom kúpili lyžiarsky rezort?

Tu ani nejde o správanie klienta, ale vlády a inštitúcií zabezpečujúcich servis cestovnému ruchu. U nás sú v plienkach a nie sú dostatočne vybavené, nemajú oproti Rakúsku dostatočné právomoci, na Slovensku sa cítim v cestovnom ruchu ako nechcené dieťa, oproti tomu rakúska vláda si ho piple, nech je ktorákoľvek strana pri moci, pravica či ľavica.

Nie je to tým, že podnikateľ je stále na Slovensku tak trochu triedny nepriateľ?

To je jedna vec a ešte mám pocit, že špeciálne podnikateľ v cestovnom ruchu je nikto – „nímand“, sme schopní sa akurát sťažovať, aké zlé sú služby, že sa čašník neusmial. Sme oveľa náročnejší na služby, ako keď sme v zahraničí, a na druhej strane ich nevieme doceniť, nie sme ochotní za ne zaplatiť.

 Myslíte si, že úroveň služieb je rovnaká ako na lyžovačke v Rakúsku?

Ide o to, čo porovnávate s čím. Strediská na Slovensku sú rozmerovo, kapacitne porovnateľné s tzv. rakúskym dedinským strediskom, a tam sú služby podobné. Keď sa porovnáme s nejakým špičkovým strediskom s 200, 300, 500 km zjazdoviek, ktoré má určitý obrat a tomu prislúchajúcu klientelu, tak tie služby, samozrejme, nie sú na tej úrovni vo všetkých smeroch.

Viete si predstaviť, aké služby môžu priviesť na Slovensko túto náročnú klientelu?

My vieme na Slovensku poskytovať hotelové služby vo vysokej kvalite, ale lyžiarske strediská sú obmedzené počtom zjazdoviek, možnosťami, ochranou prírody, a tam je posun nemožný. Pokiaľ nemáte 150 km zjazdoviek, tak sa nemôžete tváriť ako nejaké extra luxusné stredisko, čo je pri dnešných 50 – 60 na Chopku nepredstaviteľné. Vždy to bude len taký boj o záchranu. No viete urobiť päťhviezdičkový hotel s top službami. Koniec-koncov, tatranský Kempinski z našej širšej skupiny sa teší pomerne slušnej obľube a získal si svoju klientelu. Keď ho však porovnám s hotelom Kempinski v St. Moritzi, tak ten neponúka v kvalite služieb niečo viac, ale jeho cena za lôžko je 3-, 4-, 5-násobná. Bez destinácie nevznikne služba, ktorú dokážete predávať za 1 200 eur na noc ako v Kitzbüheli v Kempinskom, to je bežná cena. Tu je to 220 – 250, možno 300 eur cez vrchol sezóny a viac neviete urobiť, lebo tu nejde o službu hotela, ale o všetko okolo. Pokiaľ tam nie je destinácia, cena má svoj strop, môžete len snívať o inej klientele, tú lokáciu neviete urobiť, nevieme strediská posunúť do vyššej roviny. Bohužiaľ, Slovensko na to nemá priestor ani politickú podporu, tadiaľ cesta nevedie.

Je to iné v cestovnom ruchu ako v bankovom segmente, v ktorom ste predtým pôsobili?

Bankový segment je možno trochu viac globalizovaný, ale mať hotel vo Švajčiarsku alebo na Slovensku je rozdiel. Ale v TMR sfére som sa pohyboval od začiatku, akurát len od tohto roku robím operatívu, ale TMR som zakladal aj rozbiehal a spolunastavoval.

Vidíte veci inak, keď ste v operatíve?

Samozrejme, každý zanecháva za sebou svoj rukopis a u nás cítim rukopis Bohuša Hlavatého, ktorý firme šéfoval 12 rokov. Ja by som možno niektoré veci riešil inak, na druhej strane kopec vecí a nastavení riešil výborne. Každý sme iný, takže to nie je o tom, že niečo je dobré a niečo zlé, ale iné.

 Prekvapilo vás niečo?
Trošku ma prekvapilo, že sme narástli do obrovských rozmerov a možno sa zanedbala kvalita, začali sme operovať veľmi veľa segmentov – hotely, požičovne, gastro, lyžovanie, akvaparky... a namiesto toho, aby sme intenzívnejšie hľadali synergie medzi nimi, tak sme stále chceli priberať ďalšie a ďalšie. Preto si myslím, že dnes je čas zamerať sa do vnútra firmy a snažiť sa využiť všetok jej potenciál. Všetky možnosti synergií, prepájania medzi jednotlivými strediskami, klientmi, nejaký VIP klub... je tam nekonečne veľa možností. Myslím si, že to je cesta, ktorou by sme sa mali uberať, a to ma prekvapilo, že v tom sa nerobilo až toľko.

Koľko máte teraz zamestnancov?

Celý holding v štyroch krajinách – na Slovensku, v Česku, Poľsku a Rakúsku má okolo 1 700 – 1 800 zamestnancov, ale veľká časť je sezónnych, ktorých najímame práve na hotelové služby. Na Slovensku je gro 1 100 – 1 200 ľudí (údaje o stave zamestnancov ku koncu roka 2020, začiatkom roku 2021 spoločnosť oznámila ďalšie prepúšťanie 260 zamestnancov – pozn. red.).

Netajíte sa tým, že vašou osobnou snahou je zlepšiť imidž skupiny...

Áno.

Ako si to predstavujete?
Tak, ako to robím. Otvorene komunikovať niektoré problémy, zintenzívniť tú prácu dovnútra s produktom, hlavne sa vymedzovať voči všeobecne zaužívaným pravdám.

Ktorým napríklad?

Že TMR a cestovný ruch môžu v princípe za všetko. Za všetky vyrúbané stromy v Tatrách, za ničenie prírody... Máme s tým problém, nie je to tak.

To je pohľad širšej verejnosti, ale čo sa týka odbornej verejnosti, myslíte, že vzájomná spolupráca je dobrá?

Neviem.

 Viete si predstaviť lepšiu?

Viem si predstaviť, že by to možno mohlo byť lepšie, ale to je dané skôr povahou Slovákov a podnikateľov v akejkoľvek branži. Skrátka nie sme ešte naučení spolupracovať a vzájomne sa rešpektovať.

Spolupracujete v Rakúsku s ostatnými strediskami?

Áno, veľmi intenzívne.

V čom je ten rozdiel, prečo to na Slovensku takto nefunguje?

Lebo v Rakúsku si to už zažili, prežili nejakú éru, niečo majú za sebou a naučili sa, že sú odkázaní na spoluprácu. Na Slovensku máme všetci patent na rozum.

Ako v praxi vyzerá „veľmi intenzívna“ spolupráca?

„Zdieľanie“, predaj lístkov, spájanie sa s konkurenciou do spolkov... Spájanie znamená kompromis, že nepredám službu za jedinečnú cenu, ale za trošku nižšiu a zarobí na tom aj niekto iný, to sú veci, ktoré na Slovensku nie úplne fungujú.

Na rozdiel od vašej pozície na Slovensku, v Rakúsku ste okrajový hráč. Ako sa tam cítite?

Myslím si, že máme veľa vecí, ktoré tam môžeme priniesť, ktoré oni neboli nútení riešiť. Klienti sú naučení chodiť do Rakúska, zaplavuje ich po nemecky hovoriaca klientela, v živote o ňu nemuseli bojovať. Čo sa týka lyžiarskych stredísk, nasneží im automaticky, Rakúšan aj Nemec tam prídu automaticky. Čo musel urobiť rakúsky prevádzkovateľ strediska pre to, aby získal klienta? Dokopy nič, len to ratrakovať a udržiavať stredisko. Tu sa musíte biť do kosti a ešte aj so štátnou správou, aby napríklad DPH v hoteli bola minimálne rovnaká ako v okolitých krajinách.

A ani sa nedobijete.

Nedobijete. Všade je nižšia ako u nás, v Rakúsku majú 5 a 10 percent, aj v Česku a Poľsku majú menej, a my sme stále zaťažení 20 % DPH, tam máme obrovský hendikep.

Posledná otázka je skôr osobná. Keď som sa pripravovala na rozhovor s vami, po zadaní vášho mena do vyhľadávača sa ako prvé vždy objavilo slovo majetok. Ako sa vám žije s tým, že to, čo ľudí na vás najviac zaujíma, je majetok?

V prvom rade to nie sú správne a pravdivé informácie. Je to odraz našej spoločnosti. Problémom Slovenska je, že Slovensko živí závisť. Je hybnou silou Slovenska. Keď hovoríme o hoteloch, každý závidí susedovi, že sa mu lepšie darí. To je aj odpoveď na otázku, prečo na Slovensku nefunguje spolupráca – lebo každý chce byť lepší. S takou obrovskou závisťou, aká funguje na Slovensku, som sa nestretol asi nikde, ani v Česku nie. Hovoríme si, akí sme srdeční, ale sme aj závistliví. Takže to je celý problém, a potom z toho vyplýva, že ste kategorizovaní podľa majetku, čo vôbec nie je ani pravda. Žije a podniká sa s tým veľmi ťažko, takže čo mám na to povedať? Je to hendikep, ktorý vás odsudzuje na neúspech. Možno tam nejaký majetok je, ale nikto nevidí, že som si naň musel požičať. Ľudia často nerozumejú tomu, že za majetkom sú aj záväzky, že dlžíte. A keď si ja odpočítam dlhy, tak zďaleka nemám majetok. Vadí mi to, nikam ma to neposúva, skôr odrádza a, samozrejme, človek rozmýšľa nad tým, či nebude lepšie podnikať v tomto segmente niekde inde. Lebo ja si stále myslím, že práca v cestovnom ruchu, v leasure biznise a s voľnočasovými aktivitami je veľmi atraktívna, zaujímavá a perspektívna.

 

Text: Zlatica Kramárová

Foto: Marek Hajkovský a Profimedia

 

 

 

Partners