Searching
Search

Malý hotel s veľkým srdcom

Ako máte rozdelenú prácu?

Peter Holop: Mama sa stará o hotel a ja o ekonomiku, čísla, o to, kedy môžeme investovať a kedy šetriť, aké ceny dáme a podobne.

Kto prišiel s nápadom otvoriť si hotel?

PH: Asi zo začiatku skôr ja. Hľadal som priestory pre sídlo mojej firmy v Kežmarku a na tento účel sme kúpili nehnuteľnosť v centre od rómskych spoluobčanov. Prišiel architekt, ktorý je môj dobrý známy a povedal, že domu je škoda pre firmu, že by tu bol pekný nejaký malý penzión. Ja som povedal, že keď už také niečo, tak nie penzión, ale hotel. Tak sme kreslili, on kreslil menšie, ja som to zväčšoval, a išiel do podzemia... lebo som napríklad nechcel hotel bez wellness. Keď už, tak poriadny hotel. Tak vznikal projekt. Potom už mama dolaďovala projekt a interiéry, ja som riešil technické veci a stavbu.

Hotel však dnes zaberá oveľa viac plochy Hlavného námestia v Kežmarku ako je jeden dom...

PH: Áno, lebo neskôr sme dokúpili ďalšie tri domy, čiže spolu hotel tvoria štyri meštianske domy. Jeden z nich je dvojdom, čo je historická rarita, lebo má len jeden vchod. Patril mestu, boli tu byty a na prízemí obchodná prevádzka.

To ste mali teda šťastie, že sa vám podarilo kúpiť domy vedľa seba.

PH: My sme s tým akosi rátali, ale išli sme do dosť veľkého rizika. Lebo keď sme stavali, ešte sme nemali vedľajší dom odkúpený, a tak hotel nemal žiadnu terasu, vonkajšie priestory. Našťastie sa mesto k projektu postavilo pozitívne. Zástupcovia mesta pochopili, že mesto potrebuje hotel a predali nám požadovanú nehnuteľnosť, ktorá bola však v dezolátnom stave.

Sylvia Holopová: ... a mesto nemalo na opravu financie.

Vy ste ich mali?

SH: Nám sa podarilo na projekt získať peniaze z eurofondov. Keď som bola ešte na škole, tak sme kedysi ešte ako prvá škola robili projekt na eurofondy na rekonštrukciu a energetické zvýhodnenie školy, tak som sa to naučila. Vtedy ešte neboli agentúry, až potom sa otvorila pri VUC-ke, tak sme každý jeden detail museli vypracovať sami. Bola to náročná práca, ale vďaka nej sme premenili chátrajúce domy v centre mesta na elegantný hotel, ktorý mesto potrebovalo.

Pre vás obidvoch to bol tak trochu krok do neznáma. Nebáli ste sa ísť do celkom nového biznisu?

PH: Moja spoločnosť sa venuje predaju palív, mám veľkoobchod, maloobchod s pohonnými hmotami, takže pre mňa to bolo naozaj niečo celkom iné. Ale nebál som sa, mňa hotelierstvo vždy lákalo, aj keď je to zložitý biznis, ale je pekný.

Spoliehali ste sa na to, že mama to zvládne?

PH: Áno... Lebo ja som vlastne len v úzadí, prevádzku rieši mama.

SH: Ja som ho na začiatku aj odrádzala od hotelierstva, lebo si myslel, že „veď v hoteli som už bol, spal som tam, jedol som tam, no čo tam môže byť za problém...“ Ale je to veľmi náročná sféra, ktorá si vyžaduje človeka nonstop, či je víkend, sviatok-piatok, vždy tu musíte byť, lebo platí „dôveruj, ale preveruj“.

Vy ste vlastne neučili odborné predmety, ale nemčinu...

SH: Neučila, ale 20 rokov som školu riadila a musela som ovládať odborné veci. Lebo som stála pri zrode novej filozofie hotelového školstva a celá odborná časť vzdelávania sa robila ešte za mojej éry. Veľa sme komunikovali s Univerzitou Mateja Bela, s Katedrou cestovného ruchu, s pani Šedivou, náš hlavný poradca bol pán Odložilík. Čiže ja som prešla dobrou školou. Samozrejme, bola som na druhej strane rieky, teda v rovine teoretickej, a teraz som v praxi. Ale naša škola mala aj svoju vlastnú reštauráciu v rámci podnikateľskej činnosti, kde platí to, čo v reálnom biznise. To sú veci, ktoré mi veľmi pomohli, ale človek sa musí neustále učiť. Pretože v tomto segmente ide vývoj neskutočne dopredu, treba sledovať trendy a zachytiť ich, lebo zostanete stáť.

Všetci sa sťažujú na podmienky podnikania v cestovnom ruchu. Nebanujete?

PH: Nie. Ale je, samozrejme, pravda, že hoci sa na Slovensku o cestovnom ruchu dosť hovorí, reálne sa preň až tak moc nerobí, keď to porovnáme napríklad s Rakúskom.

Keďže nebanujete, zrejme sa vám darí hotel zapĺňať. Akú máte obsadenosť?

PH: Výbornú, celoročne sa hýbe okolo 80 %. Tento rok bol veľmi dobrý.

SH: Nášmu biznisu pomáha aj to, že žijeme v bezpečnej krajine. Ľudia sa dnes boja cestovať. U nás sú ubytovaní predovšetkým Slováci, ale aj zahraniční klienti, ktorých sme mali, si vyberali predovšetkým bezpečné krajiny. Cez sezónu sme tu mali veľmi rozmanitú spoločnosť, od júna do polovice októbra tu boli Gréci, Taliani, Belgičania, Nemci... Vďaka tomu, že Poprad otvoril linku s Tel Avivom a pribudli hostia z Izraela, zaznamenali sme príliv hostí z tejto krajiny, rovnako ako aj ostatné tatranské hotely. Títo hostia chodia najmä po stopách svojich predkov, lebo na Spiši žila v minulosti veľmi silná židovská komunita.

PH: Výhoda našej lokality je, že nie sme len čisto pobytový hotel. Sme mestský hotel, čo je veľké plus, keďže v Kežmarku je priemyselný park. Kežmarok je tiež dobrý východiskový bod na turistiku, či už do Tatier, na Pieniny, do Slovenského raja, všetko je do 20 – 30 km vzdialené. Takže môžeme skĺbiť turistickú aj biznis klientelu. Niekedy je to aj nevýhoda, napríklad z hľadiska kuchyne. Nikdy neviete, koľko budete mať cez deň hostí, či bude silný deň, či slabší. Lebo môže byť hotel slabšie obsadený a reštaurácia úplne plná, alebo naopak.

Pribúdajú hotelu od otvorenia nové strediská? 

PH: Určite, stále sa v podstate rozširujeme, pribudol bowling, kongresová sála, vínna pivnica...

Kto prichádza s novými nápadmi?

PH: Rozhodnutia bývajú spoločné.

SH: Ale napríklad pri kongresovej sále sme sa pol roka dohadovali, či bude sála, alebo bazén. Ja som preferovala sálu, syn bazén. Napokon zvíťazila kongresová sála, pretože tá prináša zisk okamžite, na rozdiel od bazéna. A bazén, ktorý mal byť na streche, neprešiel ani z hľadiska statiky.

Väčšina hotelierov bojuje s personálom, ako je to u vás? Nie je za vaším úspechom práve to, že poznáte tých najšikovnejších študentov z branže a čerpáte práve z toho?

(Smiech...) Z tých najšikovnejších je väčšina v zahraničí. Ale je to tak, poznám ich, niektorí tu aj pracujú a ja viem, čo môžem od nich čakať. Ale máme aj zamestnancov z iných škôl. Personál je alfa a omega. Môžete zavádzať akékoľvek trendy, keď nemáte s kým, nepohnete sa.

Čo je ťažšie, viesť hotel, alebo školu?

Určite hotel. A viete prečo? Lebo sme boli štátna škola a platy učiteľov boli garantované. Bolo treba bojovať za peniaze, aby sme mali na rozvoj a záležalo na šikovnosti riaditeľa, ako si dokáže zohnať peniaze na pomôcky a moderné vybavenie. Ale v hoteli, pokiaľ nevyrobíme, tak kde vezmeme na platy? Takisto treba vyrobiť peniaze na benefity zamestnancov.

A koho je ťažšie motivovať – zamestnancov, alebo študentov?

Jednoznačne zamestnancov.

... lebo z každej strany zaznievajú hlasy o nezáujme študentov o branžu.

Žiaľ, toto je posledných 5 – 6 rokov realita. Mladí ľudia nemajú vyhranený názor na to, čo chcú robiť a študovať. Ja som mala to šťastie, že za mojich čias ešte prevažovala tá skupina, ktorá chcela pracovať. Robili sme množstvo medzinárodných projektov, do ktorých sa zapájali. Tak mali možnosť poznať rôzne kultúry a vzdelávacie systémy v iných krajinách. Mnohí z nich už sú dnes veľmi úspešní.

Kde sa podľa vás stala chyba?

Ja si myslím, že v našej spoločnosti boli povolania ako čašník a kuchár dosť sprofanované, všetci poznáme vetu: Keď sa nebudeš učiť, pôjdeš za čašníka a zbohatneš aspoň na tringeltoch. Alebo za kuchára – niečo si presunieš domov. Ale tak to nefunguje. Čašníci, napríklad tu v Tatrách, to boli kedysi osobnosti, nie takí, ktorí keď otvoria ústa, tak je to katastrofa. To bol Pán Čašník. Tam by sme sa mali vrátiť. Pretože pozícia čašníka je neskutočne náročná. Čašník je herec. Musí byť inteligentný, mať prehľad a musí vedieť komunikovať. Musí byť spoločníkom, keď príde hosť sám a chce mať spoločnosť. Musí byť bútľavou vŕbou a musí byť aj džentlmenom. Hosť si príde oddýchnuť, nemá záujem dívať sa na naštvaného čašníka, ktorého žena neposlúcha, deti rozčuľujú a bolí ho zub. Preto hovorím, že je to herec. Tak ako u herca alebo učiteľa, keď príde „na pľac“, všetky problémy musia zostať v úzadí. Platí, že ja som tu v tomto momente pre vás. A tu si myslím, že sa stala chyba, že takýmto smerom študentov neposúvajú.

Hovoríte, čo všetko čašník „musí“, ale realita je taká, že za slovenskú čašnícku mzdu túto prácu málokto chce robiť, lebo z nej rodinu nezaloží ani neuživí.

PH: Áno, ale je na každom hoteli, ako si nastaví mzdové podmienky. U nás máme systém odmeňovania nastavený tak, aby si ľudia mohli zarobiť viac, a to nielen čašníci, ale všetci zamestnanci.

SH: Preto tu takmer nemáme fluktuáciu, čo som veľmi rada. Stáli hostia už po mene volajú čašníkov, dokonca majú výborné vzťahy s kuchármi. V kuchyni máme od začiatku od roku 2011 stály personál, nič sa nezmenilo, až teraz sme prijali jedného nového zamestnanca a jeden odišiel. Ak sú tí zamestnanci dobrí, tak ich musí hotel zaplatiť, lebo o nich príde. Jednoducho je to tak. Lebo situácia s personálom je priam katastrofálna, a bude ešte horšia. Aktuálne sa hovorí o personáli z tretích krajín, ale títo ľudia nemôžu pracovať na každej pozícii. A vôbec to nerieši podstatu vecí, lebo z tretích krajín dostanú víza na pol roka a čo potom? Zasa zaúčať ďalších? To je krátkodobé riešenie, kým nájdem niekoho stabilného.

Ako vyberáte personál?

SH: Už pri výbere hovoríme s nimi na rovinu. Či chcú prísť na dva mesiace, alebo na pol roka... Lebo my ich zaučíme, odovzdáme im množstvo informácií a oni pôjdu ďalej? Dnes vám odíde zamestnanec aj pre 30 či 50 eur, pokiaľ u neho nefunguje lojálnosť. Tu zohráva úlohu množstvo faktorov. Atmosféra v pracovnom kolektíve, samotný pracovný kolektív, benefity, možnosti kariérneho rastu...

PH: Každý v tíme musí mať svoje miesto. Nemôžu byť všetci hviezdy, niekto je aj tzv. nosič vody...

SH: U nás sú väčšinou ľudia, ktorí už okúsili svet. Založili si rodiny, majú deti, usadili sa a chcú už mať pokoj. Keď niekto z mladých príde, že chce ísť vyskúšať pracovať do zahraničia, ja ho uvoľním, nech ide, ale viem, že sa k nám vráti. Mali sme čašníčku, ktorá chcela ísť na rok do Švajčiarska, a už sa aj vrátila, a zase je u nás.

Je to vždy ako práca v škole. Pokiaľ vy nemotivujete personál správne a nemáte správny motivačný program, ak s ľuďmi nepracujete tak, aby boli vnútorne motivovaní pracovať a chcieť byť dobrí, tak potom sa robí veľmi ťažko. My veľmi dbáme na to, aby ľudia mali perspektívu rastu. V rámci asociácie Historické Hotely Slovenska, kde som gestorom pre vzdelávanie, sa snažíme pre každú pozíciu aspoň raz ročne urobiť školenie. Tam sa zamestnanci stretnú s novinkami a odborníkmi z praxe.

Aké školenia robíte?

Napríklad naposledy sme mali spoločenský a diplomatický protokol, lebo každý jeden riaditeľ z našich hotelov povedal, že tam majú rezervy. Dobrý personál musí ovládať aj tento druh komunikácie, aby nedošlo k nejakému faux pas. Ešte spoločenský protokol hotely celkom ovládajú, ale keď je potrebný diplomatický protokol, nastávajú stresy. Aj do nášho hotela chodí mnoho veľvyslancov a treba sa vedieť adekvátne správať, správne servírovať, usadiť hostí, oslovovať ich a podobne. Len samotné založenie vlajky na stole je niekedy veľmi zložité.

Vy ste vlastne na dôchodok išli do ťažšieho ako ste boli...

Určite, že do ťažšieho! Ja som ešte v škole dva roky nadsluhovala, aby som dokončila prácu a projekty, ktoré som začala, a v hoteli som už päť rokov.

Kedy pôjdete oddychovať?

SH: Ja by som už rada! Túto otázku musíte smerovať na syna... (smiech)

PH: Tak ešte minimálne 10 – 15 rokov počítam...

SH: Budem pracovať dovtedy, dokiaľ mi zdravie dovolí a podarí sa mi vychovať nasledovníkov. Máme šikovných manažérov, ktorí na sebe ešte trošku musia popracovať, lebo niekedy nestačia len odborné vedomosti a zručnosti. Určite raz príde tá chvíľa, keď poviem, že dosť.

A čo budete robiť potom?

(smiech) Čítať a starať sa o kvietky v mojej záhrade, na ktorú mi teraz nezostáva čas. Vynahrádzam si to v hoteli na jar a v lete, keď máme priestory obsypané kvetmi, tie sú teraz mojou záhradou.

Čo ešte chcete zrealizovať, než pôjdete čítať?

Dokončujeme osem nových izieb dependance, o tri domy ďalej, z dvoch apartmánov bude nádherný výhľad na celú panorámu Tatier. V tej istej budove plánujeme aj krásne nové wellness centrum, ktoré je už naprojektované a schválené pamiatkarmi. Lebo to súčasné sa budovalo pre pôvodných 12 izieb, teraz ich bude 38 a kapacita už nepostačuje. To už by malo byť také profesionálne wellness aj s vytúženým bazénom, priestrannou miestnosťou na masáže a zábaly a priestorom na skrášľovanie dám. My vždy investujeme do toho, čo vieme zo spätnej väzby, že by si hostia priali. Vieme, že si prajú rôzne relaxačné kúry, Kneippov chodník, bazén pre deti, ochladzovací bazén... Robíme to nielen pre hotelových hostí, ale aj pre Kežmarčanov, lebo v Kežmarku takéto miesto na relax nie je. Miestni chodia za wellness oddychom do Tatier alebo do Popradu. Pre domácu klientelu často organizujeme rôzne tematické a edukatívne spoločenské akcie založené na bohatej histórii kráľovského mesta Kežmarok a pútavých príbehoch, ktoré ukrývajú múry nášho hotela.

Partners