Searching
Search

Trendy na trhu práce

Cestovný ruch trpí dlhodobo nedostatkom pracovnej sily. Je tento problém výraznejší v hotelierstve ako v iných odvetviach?

Určite nie. Dokonca si myslím, že cestovný ruch je na tom ešte veľmi dobre v porovnaní napríklad s poľnohospodárstvom, o ktoré je nulový záujem, ktoré ani len študovať nechce nikto ísť, čiže nie je ani perspektíva. Poľnohospodári museli vyrúbať 270 hektárov stromov, lebo im nemal kto pozbierať ovocie. Volajú po návrate študentských brigád počas prázdnin. Na hotelových školách si viete vybrať a podchytiť perspektívnych študentov a vychovať ich. Ale určite je to branža, ktorá bude vždy založená na ľuďoch, tu nás nenahradia roboty ani automatizácia, ľudský kontakt je v hoteli a v reštaurácii vždy najdôležitejší.

V hotelierstve už roky existuje paradox – priveľa absolventov odborných škôl a ich nedostatok v reálnej praxi. Je toto skúsenosť aj iných branží?

V podstate s tým bojujú všetky odvetvia. Hotelový priemysel na Slovensku je špecifický tým, že v branži pracujú prevažne mladí ľudia. V zahraničí sa bežne stretávam so starším personálom, u nás je to skôr výnimočne. Pritom každá veková skupina má danosti, ktoré sú prínosom pre pracovný tím. Rovnako ako má aj rezervy. Diverzita je dôležitá, prítomnosť starších zamestnancov okrem iného demonštruje dôstojnosť tohto povolania. Väčšina personalistov pred ľuďmi 45+ zatvára oči, pritom generácia 45+ je už iná, ako bola pred 10 rokmi. Má iný spôsob života, používa moderné technológie, hovorí cudzími jazykmi. Personalista nad takýmto človekom ohrnie nosom, ale o ďalších 10 rokov ho bude musieť zamestnať, lebo mladých jednoducho nebudeme mať.

Na váhach sú zrejme aj vyššie platové nároky.

Áno, lebo títo ľudia už poznajú svoju cenu, ani ja by som v mojom veku nešla pracovať za nižšiu mzdu. Mzdové nastavenie je v hotelierstve nízke, možno preto, že sa ráta s prepitným. Ale aj to sa bude musieť zmeniť, možno aj legislatívne, znížením odvodov. Zrelý človek za malý plat robiť nepôjde, lebo si nezarobí na dôchodok. A mladý si môže vybrať, ak dostane za rovnakú prácu v zahraničí dvojnásobok, tak odíde.

Čo je dôležité pri práci s generáciou 45+? Všade sa píše len o tom, ako motivovať mladých ľudí.

Túto generáciu treba motivovať k tomu, aby bola ochotná zmeniť sa a pracovať na sebe aj preto, aby ju mladá generácia akceptovala. Lebo my často ani nechceme počúvať, máme svoju pravdu, tvrdohlavosť, vychodené koľaje, my vieme všetko najlepšie. Naučiť ľudí zladiť a akceptovať pohľady rôznych generácií v tíme je umením dobrého lídra. Tak, aby sa všetci od seba navzájom učili.

Aké vidíte špecifiká hospitality branže?

Vysoký, azda najvyšší, podiel nelegálnej práce. Dohodárov, platieb na ruku, minimálnych miezd. Často počujem od hotelierov, že priťahujú pochybné existencie, ľudí zaťažených exekúciami, ktorí chcú iba minimálnu mzdu a zvyšok na ruku. V Česku je napríklad vysoké exekučné zaťaženie veľkým problémom, riešili ho aj na nedávnej konferencii. Zamestnávatelia si pred prijatím človeka pozrú už nielen jeho referencie, ale aj aké má dlhy. Lebo mladí ľudia si často nepremyslene berú úvery, dostávajú sa do dlhovej slučky, majú vysokú spotrebu, veľké nároky a nestíhajú tento nákladný život financovať. Stretla som sa v niekoľkých hoteloch so situáciou, keď vedenie chce zvýšiť platy, ale niektorí ľudia si to vyslovene neprajú kvôli exekučným ťarchám. Potrebujú peniaze načierno, lebo exekučné úrady im nechajú nejakých 150 eur na živobytie, keby oficiálne zarobili, tak im ich vezmú. Trh sa musí vyčistiť, musia sa do branže dostať kvalifikovaní ľudia.

Mladým ľuďom sa často vyčíta neochota pracovať.

Nadávame na mladých ľudí, ale to je generácia, ktorú sme vychovali my. Sú takí, akí sme ich vychovali – a potom sa na nich sťažujeme. Dnes robíme všetko za deti, dláždime im cestu a neučíme ich preberať zodpovednosť. V školách zabíjame ich kreativitu, prejavy individuality a snažíme sa ich spriemerovať, namiesto toho, aby sme pracovali na konkrétnych danostiach každého a rozvíjali v ňom jeho potenciál. Chceme a vychovávame priemerného žiaka a uniká nám to, v čom je výnimočný. To by sa malo zmeniť. Keď mal môj syn 18 rokov, poslala som ho robiť dobrovoľníka do Nepálu, aby zistil, o čom je život. Našiel tam úplne iné hodnoty života. Keď mal 12 rokov, posielala som ho na jazykové pobyty. Jasné, že plakal, ale vtedy pochopil hodnotu jedného rožka, keď sa musel sám o seba postarať. Nesnažme sa deťom vydláždiť cestu, nech sa učia samy.

Naši čitatelia sú však hotelieri, a oni tieto deti s vydláždenou cestou už dostanú.

Na tejto planéte zažívame krízu a musíme sa znova učiť základným hodnotám. A učiť ich aj týchto mladých ľudí. Iným spôsobom ako trpezlivosťou a rešpektom to nejde, ak potrebujeme pracovné sily. Môžeme sem dotiahnuť iných ľudí napríklad z Ukrajiny, ale kultúry sa nám budú miešať a ani tam sa neobídeme bez tolerancie a akceptácie. My tých ľudí potrebujeme, a tak, ako sa k nim my správame, oni sa budú správať k nám. Keď ich budeme počúvať, možno nás aj oni naučia niečo nové. Keď ich začneme rešpektovať, tak určité východisko nájdeme.

Sú pre pracovný trh v hotelierstve záchranou cudzinci?

Vzhľadom na demografický vývoj si myslím, že ľudí z vonku budeme potrebovať, je však otázka akých. Myslím si, že zmena by sa mala začať už v školstve, vysoké školy by potrebovali, aby tu cudzinci mohli bezplatne študovať angličtinu. Tým by sme si vychovali ďalšiu generáciu napríklad ukrajinských študentov, ktorá tu už bude adaptovaná. Je potrebné nanovo nastaviť celý systém, neexistuje rýchle riešenie. V Poľsku pracuje viac ako milión cudzincov. My sme začali veľmi neskoro. Takže akí Ukrajinci zostali z tých, čo chcú pracovať? A je otázka, či nie sme pre nich len prechodná stanica.

Aké problémy riešia na trhu práce susedné krajiny?

Všetci riešia to isté – demografický vývoj, nedostatok ľudí, mladú generáciu, ktorá je iná, netrpezlivá a nechce sa jej pracovať, ďalej generáciu 45+ -, ako týchto ľudí vzdelávať, motivovať, ako sa k nim postaviť. Prichádza sa na to, že diverzita nie je len o žene a mužovi, ale významná je aj veková diverzita. Každá skupina môže priniesť niečo iné a otázka je, ako nastaviť túto diverzitu. Toto rieši celá Európa.

Aké trendy vás zaujali?

Posledných päť rokov sa začínajú kvalitatívne meniť požiadavky zamestnávateľov. Od požiadaviek na hard skills, teda konkrétnych zručností, sa ustupuje a dôraz sa kladie na soft skills, na osobnosť. Dôležité je to, aby človek chcel pracovať a všetko ostatné sa dá doučiť. Ale keď človek nechce, tak ho nijakým spôsobom nedonútite pracovať. Z 10 požiadaviek pred piatimi rokmi, keď ich bolo prevažne osem na hard skills, zostala zvyčajne jedna požiadavka na hard skills, a tou je znalosť anglického jazyka, ostatné sú soft skills.

Veľké hotely spolupracujú so školami, majú viac možností a vychovávajú si zamestnancov. Čo by ste poradili menším ubytovacím zariadeniam, ktorých je väčšina? Ako získať zamestnancov a udržať si ich?

Tu je veľmi dôležité brať do úvahy dva aktuálne trendy. Ukazuje sa, že ľudia sú už presýtení korporáciami a hľadajú iné prostredie, menšie komunity. A druhý významný trend je o dôležitosti značky, dobrého mena. V praxi sa prejavuje tak, že keď je niekto spokojný, pritiahne iných ľudí, dovedie svojich kamarátov. To je významný trend. Keď je niekde dobre, tak sa to rozšíri a pritiahne ďalších, ľudia sú dnes zosieťovaní na sociálnych sieťach. Tak ako sa šíri rýchlo dobré meno, tak sa šíri aj zlé. Zlé meno hotela a reštaurácie jednoducho ľudí nepriťahuje. Tento trend vidíme aj v našom rebríčku Naj zamestnávateľa – ľudia uprednostňujú dobrú atmosféru, príjemné pracovné prostredie, možno nejakú flexibilitu, keď si potrebujú odskočiť z práce. Takže ničím iným nemajú podniky možnosť konkurovať, len tým, ako sa správajú k svojim zamestnancom. Firemnou kultúrou a celým svojím nastavením k zamestnancom. Robiť inovatívne nové veci, možno len drobnosti, dať ľuďom zodpovednosť, priestor pre kreativitu, aby mali možnosť vymýšľať niečo nové. Mladí ľudia majú často pocit, že sú len vykonávačmi príkazov a nemôžu nič zmeniť. Treba s nimi naozaj začať komunikovať a hľadať spôsob, ako robiť veci lepšie.

Zaregistrovali ste nejaké aktuálne pohyby a trendy na hotelovom trhu práce?

Trh práce je dynamický a ovplyvňujú ho rôzne zmeny v spoločnosti, dopyt napríklad stúpol schválením rekreačných poukazov. Za prvý štvrťrok 2019 bol dopyt po 3 223 zamestnancoch cestovného ruchu, čo je približne rovnaké množstvo ako za rovnaké obdobie roku 2018. Alebo dôsledkom prepúšťania vo Volkswagene, kde plánujú prepúšťať okolo tritisíc ľudí, je v okolí Bratislavy menší problém zohnať chyžné a pomocný personál. Pracovná sila sa presunula do hotelierstva. Takže je dobré sledovať vývoj v jednotlivých sektoroch, lebo to ovplyvňuje aj trh práce. Očakáva sa vlna recesie, možno nie v takom rozsahu ako bola v roku 2008, ale ťahúne slovenskej ekonomiky registrujú určitú stagnáciu – výroba, automobilový priemysel, logistika a doprava zaznamenávajú medziročné poklesy aj o 20 %. V priebehu roka pohyby na hotelovom trhu súvisia vždy s blížiacou sa letnou sezónou. A potom je tu úzka skupina „zabudnutých“ ľudí, ktorí nie sú ani na úradoch práce, a sú to ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo mentálne postihnutí. Títo nachádzajú svoje uplatnenie práve v hotelierstve, môžu robiť pomocné práce v kuchyni. Radi by sme prepájali tieto dve skupiny – zamestnávateľov a znevýhodnených ľudí, možno už na úrovni škôl, aby sme ich hneď po škole dostali do praxe kvôli vytvoreniu pracovných návykov. Zdá sa mi, že začína byť o takýto druh spolupráce záujem. Firmy si majú možnosť najať človeka napríklad na 2 – 3 hodiny denne a nezamestnávať ho. Chce to len rešpektovať jeho obmedzenia. Tu potrebujeme pomoc legislatívy, lebo títo ľudia potrebujú svojich mentorov.

Ako sa vám darí spájať tieto dve skupiny?

Sme v začiatkoch, otvorili sme dialóg na túto tému s najväčším subjektom cestovného ruchu na Slovensku, so spoločnosťou TMR. Znevýhodnení ľudia majú svoje limity – možno nevedia tak rýchlo reagovať, robiť nadčasy, ale sú lojálni, vďační, chcú pracovať a vedia urobiť prácu, ktorá je pre mladého človeka nezaujímavá.

Na záver osobná otázka. Čo motivuje v ďalšom raste vás, ako človeka na najvyššej pozícii vo firme, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Mojím profesionálnym cieľom je spájať ľudí, ktorí môžu a chcú ovplyvniť spoločnosť k lepšiemu. Zvažovala som aj vstup do politiky, ale myslím si, že ako nezávislý človek môžem na svojej pozícii urobiť pre spoločnosť oveľa viac. A moja osobná méta nie je tak ani o pracovnej pozícii, ale chcela by som mať vyrovnaný life-work balance. Žiť šťastný, naplnený, zmysluplný život a rozdávať to, čo som sa naučila. Naučiť sa prežiť každý moment. 

 

Text: Zlatica Kramárová

Foto: autorka

General partner
Partners