Vyhľadávanie
Vyhľadať

„Ich ťažké príbehy tu s nimi žijeme,“ hovorí Peter Cák, hotelier, ktorý ubytoval stovky Ukrajincov

„Je tu počuť ruštinu a ukrajinčinu, ale v hoteli je počuť rôzne jazyky. Myslím si, že je to skôr normálny život hotela – sú tu zahraniční hostia. Ja sa trošku aj teším, že je tu živo, to ticho počas pandémie bolo dosť hrozné, a tiež je dobré, že ľudia majú prácu,“ hovorí Peter Cák, majiteľ a riaditeľ trnavského Hotela Spectrum, ktorým prešlo už viac ako 500 vojnových utečencov z Ukrajiny.

Na začiatku bola výzva asociácie hotelierov ponúknuť ubytovanie pre vojnových odídencov z Ukrajiny. V priebehu niekoľkých týždňov takto našlo útočisko v súkromných hoteloch a penziónoch vyše 3-tisíc Ukrajincov. Z nich viac ako 400 prešlo Hotelom Spectrum, kde dostali viac než len posteľ a stravu. Manažment pomoci riadi osobne spolu s manželkou majiteľ a riaditeľ hotela Peter Cák.

Čo sa zmenilo od začiatku, keď ste ponúkli prvé izby?

Na začiatku sme ponúkli do systému pomoci 20 izieb, 2. marca prišli prví utečenci. Keď už bolo obsadených 40 izieb – lebo prvý týždeň som neodmietol nikoho – sme si s manželkou sadli a povedali sme si, čo ďalej. Aby sme to utiahli aj finančne, museli sme si stanoviť nejaké limity. Nastavili sme si spoluprácu tak, aby bola udržateľná jeden rok, kedy by sme v takomto móde vedeli poskytovať bezplatné ubytovanie. Vyhlásili sme zbierku, lebo, ako som správne predpokladal zo skúseností s pandémiou, pomoc štátu príde neskoro a bude nedostatočná. Takže sme sa na to pripravili. Odvtedy máme stále obsadených 20 izieb, stále u nás býva 50 – 60 utečencov.

Akú máte celkovú kapacitu hotela?
Spolu ponúkame 225 lôžok, čo je 75 izieb. Dve poschodia sú v rekonštrukcii, nie sú teda všetky použiteľné. Takže okrem tých 20, v ktorých bývajú Ukrajinci, máme ich pre hotelových hostí asi 30.

To je takmer polovica, ako to plánujete rok utiahnuť? Budete pomoc dotovať z iných podnikateľských aktivít?

Hotel je náš hlavný biznis, podnikanie v doprave zahŕňa jeden domiešavač a v oblasti softvérov mám menšie zákazky ako poradca. My fungujeme trochu inak ako ostatné zariadenia. Snažíme sa pomôcť utečencom vybaviť papiere na cudzineckej polícii, a potom ich umiestniť do trvalejšieho ubytovania do rodín, alebo poskytnutých nehnuteľností. Zatiaľ to bolo na bezplatné ubytovanie, teraz Slováci očakávajú, že dostanú kompenzáciu. Potom je tu menšia skupina ľudí, ktorí len prídu na pár nocí a idú ďalej. Väčšina je však takých, ktorí chcú zostať, takže ich „točíme“, prijímame ďalších a týchto sa snažíme umiestňovať. K dnešnému dňu nám prešlo hotelom asi 420 utečencov. Priemerný čas pobytu je týždeň až dva, ale sú tu aj takí, ktorí sú u nás z rôznych dôvodov dlhšie, máme prípady ľudí, ktorých nevieme posunúť ďalej a sú u nás vyše mesiaca, ale zatiaľ to nie je problém. Aktuálne máme učiteľku s dvoma deťmi, ktorá vyučuje online aj naživo tie deti, ktoré sú u nás, tá tu môže zostať natrvalo a hľadá si nejakých ľudí do tímu. Zriadili sme počítačovú učebňu, čo sa jej veľmi páči. Je triedna učiteľka, má svoju triedu ôsmakov, ktorú vyučuje online s tým, že 15 je ešte na Ukrajine a zvyšok je po svete – v Maďarsku, Poľsku, Nemecku a vo Francúzsku. Tiež sme zriadili pre utečencov práčovňu, kde si môžu sami prať, dali sme tam dve práčky, to sú tiež dosť veľké náklady navyše, ale keď sú tu dlhšie, tak si musia prať. Na druhej strane som nechcel, aby si varili v izbe. Zo začiatku som povedal – ubytovanie zadarmo a za stravu si platíte, ale keď nemali peniaze, tak sme ich začali stravovať, lebo hotelové izby by sa prípravou jedla zničili.

V čom hlavne fungujete inak?

Od začiatku fungujeme trochu ako centrum a naša pomoc je širšia. Berieme ľudí z hraníc, ale aj z ulice, zo stanice, alebo ak niekde niekoho vyhodili, tak my ho ubytujeme takmer bez žiadnych podmienok. Snažíme sa o nich postarať, plus tu máme ďalšie služby, ako spomínanú počítačovú miestnosť, v kongresovej miestnosti organizujeme kurzy slovenského jazyka, cez dobrovoľníčku poskytujeme zdravotnú starostlivosť, zriadili sme detský kútik. Vznikla tu komunita, kde sa radi vracajú aj tí, ktorí tu už nebývajú, ale sme im našli bývanie v okolí – jednak preto, lebo sa tu stretnú s ostatnými, alebo kvôli bazárom, kurzu. Máme na internete skupinu so 176 rodinami, kde ich informujeme o aktuálnom dianí. Robili sme napríklad veľkonočné raňajky. Takže v tom sme iní, že sa snažíme ľudí umiestňovať ďalej. Niektoré zariadenia zasa prijmú ľudí natrvalo a starajú sa o nich.

Kto sa o nich stará, hotelový personál?

Väčšinou dobrovoľníci, ale o stravovacie a ubytovacie služby aj personál. Na začiatku som založil FB skupinu Pomoc utečencom v Trnave a začal som hľadaním oblečenia. Vyzval som priateľov a ozvalo sa veľa ľudí, ktorí si zobrali na starosť jednotlivé oblasti. Ja som ostal manažérom všetkých aktivít, starám sa aj o potraviny. Manželka je v hoteli, stará sa o ubytovanie, hotel, izby. Dobrovoľníčka Ivana Lacenová má na starosti umiestňovanie do rodín, vyberá vhodné rodiny a komunikuje s nimi o ich podmienkach, požiadavkách, dohodne im stretnutie. Danka Mareková zariaďuje domácnosti, lebo viacerí ponúkli prázdne nehnuteľnosti a iní ľudia zas dávajú k dispozícii vybavenie. O detský kútik sa stará Mária Lašanská, striedajú sa v ňom dobrovoľníci a pripravujú pre deti rôzny program. Ďalší dobrovoľníci vydávajú stravu. Reštaurácia je otvorená do druhej hodiny, raňajky a obedy obslúži reštaurácia spolu so študentmi z GOS-ky, ktorí sú tu na praxi, ale večer tu už nie je nikto, takže prídu dobrovoľníci, ktorí zohrejú to, čo v kuchyni pripravili na večeru. Tým ušetríme náklady na personál. V ústrety nám vyšla aj GOS-ka, doobeda máme jednu skupinu študentov, a odkedy máme v hoteli utečencov, tak nám dali aj druhú skupinu na poobedie. Je to síce platené, ale oveľa výhodnejšie, ako keby som platil vlastných zamestnancov. Chcel by som na tomto mieste poďakovať všetkým, ktorí pomáhali, alebo stále pomáhajú, tá pomoc je úžasná, či už sú to koordinátori, ktorí robia stále zadarmo. Napríklad ľudia začali nosiť koláčiky, tak jedna dobrovoľníčka spísala rozvrh, aby nebolo raz 5 plechov a raz jeden – maličkosti, ktoré spolu tvoria úžasný celok.

Ako túto pomoc kombinujete s vlastným biznisom?

Zo začiatku to bolo jednoduché, lebo keď prišli, hotel bol poloprázdny. Teraz už sa trošku biznis štartuje, máme zájazdy, aj skupiny. Ukrajincom som dal jedno poschodie, ktoré nie je zrekonštruované. Sú to pôvodné hotelové izby. Už zrekonštruované poschodia som nechal pre biznis klientelu, ktorá sa vrátila ako prvá. Potom prišli skupiny športovcov. Zatiaľ nemáme taký veľký dopyt, že by sme museli niekoho odmietnuť.

Ako vnímate miešanie klientely?

Systém je nastavený tak, že sa nemiešajú. Napríklad hotelové raňajky máme od 7.30 do 9. hodiny a Ukrajinci majú raňajky od 9. hodiny, pred raňajkami im ešte meriame teplotu kvôli bezpečnosti. Podávame im spoločne stravu trikrát denne, nakladajú si zo chaffingov. Obedy sú od 11. do 14. hodiny, ale Ukrajinci chodia po 13. hodine, keď už je najmenej hostí.

A čo spoločné priestory?
Máme veľkú a malú kongresovú miestnosť a foyer s parketom – to som celé vyhradil pre Ukrajincov – vo veľkej kongreske bývajú kurzy, v malej bazár a na parkete detský kútik. A z jednej miestnosti, kde bol pôvodne sklad, sme urobili počítačovú miestnosť. Sú to priestory v podzemí hotela s menšími okienkami a vidím, že sa tam dobre bezpečne cítia, pripomína im to kryt. V prípade potreby priestorov na kongresy sa to dá skoordinovať, kurzy slovenčiny sú večer a cez deň je miestnosť voľná.

Akú ste mali predtým obsadenosť?

Priemerná obsadenosť bola 40 %, ale hocikedy pred koronou sme boli plne obsadení – napríklad na víkend, alebo aj niektorý deň cez týždeň. Neviem, či sa taký stav vráti, lebo to bola biznis klientela + športovci + turisti, ale tí teraz na jar ešte nie sú. Vzhľadom na to, že sme mestský hotel, turistickú klientelu tvorili zväčša návštevníci z Bratislavy, ktorí sa tu ubytovali kvôli cene a blízkosti Bratislavy. Ázijská klientela – Číňania, Japonci, Vietnamci, rakúski seniori – tí sa ubytovali aj na viac nocí, chodili po okolí. Títo klienti tu zatiaľ nie sú, je tu individuálna klientela, ale my sme ako veľký hotel uspôsobení najmä na zájazdy.

Prejdime do sveta čísel, keď vravíte, že rok takto viete fungovať...

Plná penzia ma stojí 15 eur na deň a osobu. Vyhlásil som zbierku, kde mi posielajú dary slovenskí darcovia – niekto 20 eur, iný aj 500. Momentálne mám peniaze na týždeň, a tak to väčšinou býva. Keď už dochádzajú, tak vždy keď ráno prídem do práce, zistím, že zas niečo prišlo a mám zas na týždeň. A mám už aj prvého väčšieho donora – firmu. Totiž zo začiatku tu ubytovalo viacero firiem rodinných príslušníkov svojich zamestnancov, tak som ich oslovil, či by neprispeli, keďže poskytujeme ubytovanie aj stravu zadarmo, lebo vtedy sa o podpore štátu ešte len začalo hovoriť. Z viacerých oslovených firiem jedna zareagovala, a tak nám nasledujúce mesiace pošlú po 5-tisíc eur na transparentný účet. Ale aj tak musíme fungovanie dotovať, inak to nevychádza – narástli ceny energií, stále rastú ceny potravín.

Máte po pandémii z čoho túto pomoc dotovať?

Mal som nejakú rezervu, ale tá sa minula, takže väčšinou len z darov.

Témou dneška je šetrenie na všetkých frontoch – čo to znamená pre vás? Kde môžete ušetriť?

Ja som hneď od začiatku pandémie začal šetriť, zo 48 zamestnancov som znížil počet na 20. Teraz to síce pociťujem ako nedostatok kvôli kríze na trhu práce, ale kľúčoví ľudia mi zostali – kuchári, recepční. Snažil som sa šetriť, kde sa dalo. Aj vďaka dotáciám od štátu som neskončil v strate, takže som predchádzajúce dva koronové roky negeneroval takú stratu, aby nás to položilo. Pomohli úhrady miezd od štátu, aj podpora z cestovného ruchu. Tiež nám pomohlo, že jedno celé poschodie je prenajaté na kancelárie, a ten príjem zostal aj počas korony. Firma prevádzkuje aj tri robotnícke hostely, ktoré tiež fungovali. Príjem poklesol, ale niečo zostalo.

Vidíte nejaké perspektívne nové zdroje príjmov na budúce obdobie?
Neviem si predstaviť nejako inak rozložiť zdroj príjmov ako doteraz. Máme ho zložený zo štyroch pilierov – hotela, hostelov, prenájmov a reštaurácie. Keď sa budem venovať týmto štyrom zdrojom, možno sa nám podarí rozpohybovať biznis. Nečakám určite čísla ako pred pandémiou, ale aj polovica či 60 – 70 % bude super.

Hotelové reštaurácie nezvyknú prinášať zisk, ako funguje tá vaša?

Máme reštauráciu, ktorá robí aj eventy a denné menu. Tu sa tiež čísla zmenili, v minulosti sme robili 450 obedov denne, teraz sme padli na 150, ale aj to je fajn a pomáha nám to prežiť, aj keď ceny potravín veľmi stúpajú.

Čo spôsobilo taký výrazný pokles?

Prvý pokles nastal na začiatku pandémie, asi 50 porcií sme rozvážali a 200 ľudí sa sem chodilo najesť. Hneď od začiatku pandémie vypadli hoteloví hostia a z tých 250 bol najväčší úbytok vtedy, keď sa zrušili stravné lístky. To najviac poškodilo gastrosektor. Firmy nám hromadne dávali výpovede, lebo zamestnanci nechceli obedy, ale peniaze. Aj firma, ktorá nám zostala, berie namiesto 25 obedov iba 5. Druhým dôvodom je zdražovanie a ľudia prestávajú obedovať. Viem, že nie všade sa to takto prejavilo, fast foody nemajú problém, ale ľudia, ktorí jedia klasickú slovenskú kuchyňu, šetria.

Ako vnímajú Ukrajincov zamestnanci?

To je ťažká otázka. Veľa z nich sa k situácii zo začiatku postavilo pozitívne, že ideme im pomáhať, len tej práce je veľa, už som zaregistroval aj jednu výpoveď a musel som posilniť tím, aby záťaž bola zvládnuteľná.

Ako ich motivujete, keď je zrejmé, že sa nastavenie ľudí pomáhať časom mení?

Nastavenie personálu ani nie, my tu s nimi ich ťažké príbehy žijeme a vnímame ich – nielen ja, ale aj zamestnanci. No ubúdajú nám dobrovoľníci, klesá finančná pomoc. Snažím sa do pomoci zakomponovať Ukrajincov, zapájať ich, keď už nie sú dobrovoľníci.

Čo ste sa za ten čas s Ukrajincami naučili?

Po ukrajinsky (úsmev)...! Snažím sa optimalizovať pomoc z hľadiska mojej práce, veľa vecí som robil sám, teraz sa snažím viac delegovať. Obsadzovanie hotela a príjem ľudí, ten hlavný tok je stále v mojej réžii, aj osobné rozhovory s ľuďmi, to chcem robiť ja spolu s manželkou. Inak je mojím cieľom čo najviac vecí delegovať.

Aj ten hlavný tok utečencov je stále vo vašej réžii, nechýba vám čas na riadenie hotela?

Chýba, ale skôr si myslím, že viac trpí rodina. Prvé týždne som chodieval o 22. – 23. hodine domov, teraz sa snažím prísť do 18. hodiny. Predtým som robil 8 až 9 hodín, teraz 10 až 11, ale situácia si to vyžaduje. Hľadanie nových klientov máme stále nastavené tak, ako sme mali pred koronou – reklama a marketing fungujú. Máme trošku v meste konkurenčnú výhodu, lebo novo zrekonštruované izby sú veľmi pekné a sú na úrovni 4*, a sú za dobrú cenu (59 eur), tie sa predávajú samy. Čo sa týka zájazdov, myslím, že teraz je zbytočné sa príliš snažiť, chce to čas, aby sa biznis znova naštartoval.

Čo praktické ste zistili pri organizovaní pomoci, čo by ste odporučili iným hotelierom v tejto situácii?

Dosť sa mi osvedčilo na začiatku nastaviť a povedať pravidlá fungovania. Sú nielen na nástenke, ale je dobré ľuďom osobne povedať, ako sa majú správať, čo majú dodržiavať, čo majú a nemajú zadarmo. Vedia to rešpektovať, dodržiavať pravidlá. Veľa ľudí prišlo z telocviční, zo stanice, sú vďační za posteľ, teplú sprchu, že si majú kde oprať veci. Sú to ľudia v núdzi, ktorým sme najskôr poskytli len strechu nad hlavou a jedlo, neskôr širšiu pomoc. Teraz, keď už štát poskytol pomoc 7 eur, tak ma to bude stáť len 8 eur a ešte zvažujem, že podľa ich finančnej situácie by si to mohli niektorí aj doplácať, to je už pre niektorých zvládnuteľné. Mal som tú výhodu, že som mohol obetovať izby, ktoré pôjdu do rekonštrukcie, nevadí mi ich zvýšené opotrebenie. Väčšina hotelov má aj nižšie kategórie, ktoré môžu obetovať.

A váš odkaz pre kolegov – hotelierov?

Určite sa s týmito ľuďmi dá vyjsť. Zapájam ich do pomocných prác, odpracú si po sebe, umyjú, sú vďační aj ochotní, nie je s nimi problém. Je to stále stredná vrstva – inžinieri, učitelia, lekári, myslím si, že tá úplne najnižšia vrstva ani nepríde – nebudú mať na to peniaze, odvahu, budú sa báť. Prišli normálni slušní ľudia. Keď som im vysvetlil, že sú hoteloví hostia, tak sa podľa toho správajú – dodržiavajú ticho, nočný pokoj, hotelové pravidlá. Z tohto hľadiska nemám s nimi žiadne problémy, že by odrádzali hotelových hostí. Je tu počuť ruštinu a ukrajinčinu, ale v hoteli je počuť rôzne jazyky, mali sme tu teraz aj Talianov. Myslím si, že je to skôr normálny život hotela – sú tu zahraniční hostia. Ja sa trošku aj teším, že je tu živo, to ticho počas pandémie bolo dosť hrozné, a tiež je dobré, že ľudia majú prácu. Je to síce o niečo náročnejšie, a musel som prijať ďalších ľudí, no zobral som najmä Ukrajincov, aby si zarobili a mohli si sami veci financovať. Dôležitá je aj komunita, ktorá sa tvorí, aj zmiešaná, utečenci potrebujú záujem a komunikáciu. Chcú sa vyrozprávať, majú za sebou ťažké veci, preto robíme aj videorozhovory – stačí sa opýtať a rozprávajú vám pol hodinu. Po internete sa šíria rôzne bludy a nezmysly. My tu ich smutné príbehy zažívame každý deň, ale tie rozhovory robíme preto, aby sa ich dozvedeli aj ľudia, ktorí sa s nimi nestretli, lebo za našimi hranicami je naozajstná vojna, nie je to žiadna špeciálna operácia, ale vojna, kde zomierajú ľudia.

 

Pozn. redakcie: Rozhovor je z mája 2022 a bol uverejnený v letnom čísle časopisu Hotelier, preto niektoré údaje môžu byť neaktuálne.

Text: Zlatica Kramárová

Foto: archív hotela 

Partneri