Vyhľadávanie
Vyhľadať

Peter Kulíšek, Koliba na Vršku: Správanie hostí sa mení k lepšiemu

Manželia Silvia a Peter Kulíškovci sú presne tí ľudia, ktorí sa v gastrobiznise cítia ako ryba vo vode. Sú súčasťou svojho skvelého tímu, žijú život, ktorý ich baví, a darí sa im. Našli svoje miesto pod slnkom, šíria okolo seba pozitívnu energiu, a vy sa ako hostia radi necháte vtiahnuť do ich sveta – za stolom, či v (ne)hotelovej izbe.

Kde sa začala vaša cesta ku gastronómii?

My sme v branži od malička. Moja mama pracovala v hoteli, manželkin otec bol kuchár, aj my dvaja sme sa zoznámili na hotelovej škole. Odkedy sme nastúpili na školu, venujeme sa iba gastronómii. V treťom ročníku som bol na praxi v Nemecku. Bol to rodinný podnik, štvorhviezdičkový hotel, kam som sa potom pravidelne vracal, a po skončení školy som tam vzal aj terajšiu manželku. Strávili sme tam celkom 16 rokov, najskôr som bol v kuchyni, a potom spolu s manželkou v obsluhe. Narodil sa nám tam aj náš prvý syn, ktorý teraz študuje na hotelovej škole. V závere sme už boli prakticky súčasťou rodiny. Mali sme možnosť vidieť všetky aspekty fungovania rodinného podniku vrátane generačnej výmeny. Lúčenie prebiehalo so slzami v očiach.

Prečo ste sa po toľkých rokoch rozhodli vrátiť?

Keď mal syn 6 rokov, nastal okamih, keď sme sa museli rozhodnúť, či ideme domov, alebo ostaneme v zahraničí. Rozhodli sme sa pre Slovensko. To bolo v roku 2008. V roku 2009 bola vyhlásená súťaž o prenájom reštaurácie Palatín (dovtedy ju prevádzkoval Peter Ďurčo), kde sme sa prihlásili a uspeli sme. Tak odštartovalo naše podnikanie v gastronómii.

Aké boli vaše začiatky na Slovensku?

Po 15 rokoch v zahraničí nikoho doma nepoznáte a neviete, na koho sa obrátiť, takže všetko ostalo na nás dvoch. Nastavenie podniku, celá organizácia, zabezpečenie vybavenia, personalistika... všetko sme robili sami.

Neobanovali ste svoje rozhodnutie? Predsa len v Nemecku ste mali určitý komfort.

Bolo to dosť ťažké, navyše sme začali v čase ekonomickej krízy, takže najmä prvé mesiace boli naozaj náročné. Nejaký čas sa nám veru zdalo, že sme urobili chybné rozhodnutie, ale pokiaľ človek ustojí počiatočný tlak, dá sa to zvládnuť.

Vy ste sa však po čase posunuli ďalej...

V Palatíne sme získali potrebné skúsenosti, ktoré sme nemali ani počas praxe v Nemecku. Tu sme si riešili všetko sami. Asi po 7 – 8 rokoch sme začali uvažovať nad niečím vlastným, lebo ak to funguje, tak to má perspektívu. Začali sme teda uvažovať nad postavením vlastnej prevádzky. Medzičasom nám pribudli ďalší dvaja synovia a chceli sme ostať v Bytči, kam sme sa vrátili po dlhom čase. Bytča mala v minulosti cestou na Kolárovice tradičný salaš. Bolo to pomerne navštevované miesto, ale niekto nám ten pozemok „vyfúkol“, a to nás naštartovalo ešte viac. Lokalita, kde sme teraz, bola v dezolátnom stave. Postupne sa vybudovala, dnes je tu už aj zástavba rodinných domov, majú sa stavať bytové domy, vzniká tu nová mestská štvrť.

Vtedy som v kríkoch krokoval, či je ten pozemok dostatočne veľký na náš zámer. Následne sme kontaktovali majiteľa a odkúpili sme ho. Nasledovala tortúra všetkých možných povolení a zápasov s byrokratickým molochom, čo nám vzalo asi 2 – 3 roky. Pri projekte sme spolupracovali s architektmi pánom Mikovínym a pani Starčekovou, a využili sme tiež naše bohaté skúsenosti, napríklad pri tvorbe kuchyne, kde klasické architektonické riešenia nie sú vždy najšťastnejšie. Stavať sme začali v roku 2017 a otvorili sme 3. januára 2020. A následne nás 15. marca zatvorila korona. Takže úplný opak toho, čo potrebujete, keď otvoríte nový podnik. Namiesto toho, aby sa náklady začali vracať, zopakoval sa nám prvý ťažký rok z Palatína. No v ešte náročnejšom vydaní.

Skúšali ste aspoň výdajné okienko?

Áno, ale keď sa nemohlo ísť do reštaurácie, iba málo ľudí sa zastavilo pri okienku. V prvej vlne sme netušili, čo sa bude diať. Mysleli sme, že po mesiaci bude všetko po starom.

A čo zamestnanci?

Mali dva mesiace možnosť vidieť, ako fungujeme, že aj my sme súčasťou tímu, ja som fungoval v kuchyni, kde som bol už druhú polovicu pôsobenia v Palatíne. Navyše sme investovali do moderného vybavenia, ktoré nie je celkom štandardom v iných zariadeniach. Vytvorili sme teda atraktívne pracovné podmienky. Aj keď sme sa museli rozísť, všetci sa k nám po prvej vlne vrátili.

Ako fungujete teraz?

Podarilo sa nám zostaviť výborný tím v kuchyni, aj v prevádzke. Máme spoľahlivých ľudí, takže keď si zadelíme prácu, nemusíme tu fyzicky byť neustále, ani ja nemusím byť stále v kuchyni. To nám dáva možnosť aj plánovať, čo ďalej, byť pripravení na najbližšie obdobie a neriešiť iba operatívu. Pomáha nám už aj syn, ktorý študuje na hotelovej škole v treťom ročníku. Už minulé leto nám prázdniny naplno fungoval na rajóne, zatiaľ čo mnohí jeho spolužiaci si užívali voľno. Stihol absolvovať aj prax v Rakúsku, čo je opäť obohatením nielen pre neho, ale priniesol nejaké nápady aj do nášho podniku.

Takže nová generácia?

Dúfam, že áno. Doma sa venuje viac servisu, preto sme mu aj odporučili zahraničnú prax v kuchyni. A vrátil sa odtiaľ veľmi povzbudený. Zúčastnil sa aj na Bocuse dor, kde so svojím majstrom, ktorému asistoval, skončili tretí. Napriek tomu, že súťaž sa kvôli obmedzeniam konala bez verejnosti, to bol pre neho veľký zážitok. Aj to ho v rozhodovaní viac posunulo smerom ku kuchyni.

A čo predchádzajúca generácia?

Tá už, žiaľ, nie je medzi nami. Ani sa nedožili otvorenia nášho podniku. Boli však prítomní pri našich plánoch. Manželkin otec pracoval na chate v Krpáčove, takže nás v tom povzbudzoval.

Aká je pre vás aktuálna letná sezóna, robíte svadby, akcie?

Pravdu povediac, snažíme sa im vyhýbať, lebo sme veľmi vyťažení a nechceme prísť o klientelu. Aby keď k nám prídu hostia, nenašli zatvorený podnik z dôvodu akcie. Takže ich minimalizujeme a snažíme sa takéto akcie realizovať v prechodných obdobiach, ako sú október – november, alebo február. Svadba je tiež náročná z pohľadu prípravy priestorov, ktoré musia byť nasledujúce ráno opäť prestavané pre potreby bežnej prevádzky. To nás však vedie k myšlienke prístavby stodoly, ktorá by bola určená iba pre akcie, môžete ju upratať aj o dva dni a priestor na prevádzku vám nechýba. No možno to bude vízia až pre nášho syna. Čo sme však stihli, je prístavba ubytovacej časti. Kolibu sme otvárali bez nej a realizovali sme ju počas druhej vlny korony. Spolu máme štyri izby s prístelkami, takže vieme ubytovať do 16 ľudí. Prenajímajú si ich klienti na menšie akcie, ale, čo nás prekvapilo, v týždni aj biznis klientela, lebo v Bytči moc iných ponúk s komplexnými službami nenájdu. Cez víkendy nás využívajú rodiny, ktoré idú v okolí na turistiku, alebo v zime na bežky.

S ubytovacími službami ste teda museli prejsť na systém 24/7?

My viac-menej fungujeme na rodinnej báze. Napríklad kľúče od izieb fungujú samoobslužne. Navyše bývame v blízkosti, tak v prípade potreby veci vyriešime podľa potreby osobne. Túto rodinnú a útulnú atmosféru mnohí oceňujú a máme viacero biznis klientov, ktorí k nám prešli zo žilinských hotelov.

Čo sa vám v kolibe najlepšie predáva?

Jedálny lístok vždy sezónne upravujeme. Napríklad teraz sme ponúkali jahňa, to je prvýkrát po troch rokoch, keď sme mali na jar otvorené. Ľudia sa veľmi potešili, keď ho našli v ponuke. Vo všeobecnosti však najlepšie idú tradičné jedlá – halušky a vyprážaný syr. Pôvodne sme ani syr nechceli mať na lístku, ale ľudia si ho vyžiadali. Takže my hosťom ponúkame to, čo považujeme v danej sezóne za moderné a aktuálne, ale zároveň to, čo si oni sami žiadajú.

Je pre vás koliba splneným snom?

Určite áno. Hoci by som nikdy v minulosti nepovedal, že budem podnikať. Keď sme ešte žili v zahraničí a videli sme fungovanie hotela z pozície zamestnanca, tak sme si hovorili – toto nie. A dnes sme v tej situácii, ale neľutujeme. Je, samozrejme, potrebné vedieť veci nastaviť. Máme 20 zamestnancov, v lete s výpomocou do 30. Zariadenie má 90 stoličiek v interiéri a 60 na terase. Niekedy je to masaker, ľudia, keď sú hladní, chcú byť obslúžení okamžite. Niekedy ich usadíme na terase, kde si dajú kávu, kým sa uvoľní stôl, a vždy sa snažíme porozprávať a venovať sa im, čo napomáha lepšej atmosfére. A treba povedať, že aj správanie hostí sa mení. Ľudia veľa cestujú a vidia, ako veci fungujú v zahraničí. Keď potom prídu k nám, nie je im to cudzie. Keď som kedysi v Palatíne podal hosťovi ruku, pozeral sa na mňa nechápavo. Dnes veľakrát ruku ani nestihnem podať. Ľudia sa zaujímajú, komu podnik patrí, ako to celé vzniklo a podobne.

 

Text: Zlatica Kramárová

Foto: archív zariadenia

Partneri