V historickom hoteli sa stretli dve generácie: študenti, ktorí sú na začiatku cesty, a seniori, ktorých cesta sa pomaly končí
Text: Ivana Holubčíková, riaditeľka hotela Château Gbeľany
Byť súčasťou záverečných skúšok Hotelovej akadémie v Žiline je pre mňa každoročne výnimočným zážitkom. Už niekoľko rokov mám tú česť sprevádzať mladých ľudí počas ich prvých profesionálnych krokov. Sledujem, ako sa z nesmelých študentov stávajú budúci hotelieri – s pevnejšími zručnosťami, vyzretejším prístupom a čoraz väčším rešpektom k hosťovi. A musím úprimne povedať, že tento „vzťah“ so školou ma stále veľmi baví.
Myšlienka presunúť záverečné skúšky mimo školských lavíc a preniesť ich do nášho hotelového prostredia vznikla už pred niekoľkými rokmi. V roku 2020 sme mali v Château Gbeľany naplánovanú garden party v parku ako súčasť skúšok. No pandémia všetko odložila.
Tento rok sme sa k tejto myšlienke konečne vrátili, a to z krásneho dôvodu. Svoju duálnu prax u nás ukončovala prvá študentka, ktorá nás sprevádzala celým študijným cyklom. Aj keď jej príbeh neskončil tak, ako by sme si priali – po škole u nás nezostáva – verím, že si z tohto obdobia odnáša dôležité skúsenosti a hodnoty. A že sme v jej profesionálnom aj osobnom raste zanechali pozitívnu stopu.
My k nim, oni k nám
Pri príprave skúšok sme uvažovali, ako tento deň urobiť výnimočným nielen pre študentov. Vrátila sa nám spomienka na naše dávnejšie aktivity so seniormi z Domova pokoja Žofie Bosniakovej v Tepličke nad Váhom. Vzťah, ktorý začal ako jednoduché pozvanie „na kávu a koláčik do kaštieľa“, prerástol do dlhoročného priateľstva. Časom sa z toho stala tradícia – oni k nám, my k nim, sem-tam prehliadka, inokedy posedenie v salóniku pri káve.
A tak sa zrodila myšlienka: prečo ich nepozvať ako čestných hostí na slávnostný obed v rámci záverečných skúšok? Aby však mohli skúšky prebehnúť podľa predpisov, potrebovali sme 36 hostí. Nie všetci naši „starčekovia“, ako ich s láskou voláme, by zvládli takúto udalosť. Vtedy prišla skvelá myšlienka od našej Grétky – prizvať aj miestnu jednotu dôchodcov. Výsledok? V kaštieli sa stretli dve generácie: študenti, ktorí sa ešte len vydávajú na cestu, a seniori, ktorí v sebe nesú spomienky, skúsenosti a múdrosť. Všetci s rovnakým cieľom – prežiť niečo výnimočné.
Škola myšlienku podporila a tak sa historické priestory Château Gbeľany stali dôstojným miestom záverečných skúšok odboru čašník. Nechýbala nostalgická atmosféra – viacerí hostia si zaspomínali, ako kedysi sami navštevovali kaštieľ ako školu. Ukazovali, kde bola kuchyňa, riaditeľňa, aj kde presne sedela 9. B.
Atmosféra plná emócií
Potom už prišli na rad študenti. Upravení, sústredení, srdeční. Obsluhovali s eleganciou a rešpektom, ktorý nie je samozrejmosťou ani u skúsených profesionálov. V miestnosti vládla atmosféra pokory, spomienok a ľudskosti. Všetko to rámcovala myšlienka, ktorou som študentov ráno privítala: „Aj keď obsluhujete stôl, v skutočnosti obsluhujete sny, spomienky a chvíle ľudí. A to je niečo výnimočné.“
A záver? Úsmevy, potlesk, objatia. Jeden z momentov ostane navždy v pamäti – keď sa jedna staršia dáma dojatá objala so študentkou. Mysleli sme si, že ide o jej vnučku. No nie – jednoducho sa medzi nimi vytvorilo krásne, nečakané prepojenie. Také, ktoré pripomína, že to najcennejšie často vzniká v tichu medzi dvoma svetmi. Tým, ktorý sa končí, a tým, ktorý sa práve začína.
Ďakujem všetkým študentom a kolegom – Timei, Daliborovi, Kristíne– že sme spoločne vytvorili deň, ktorý nebol len skúškou vedomostí, ale aj skúškou ľudskosti. A už teraz vieme, že s našimi dôchodcami si opäť sadneme na kávu. Možno len tak – aby nám porozprávali viac o čase, keď bol kaštieľ školou. A my zas o tom, ako sa z neho stalo miesto, kde sa stále učí – nielen z kníh, ale najmä zo života.
Foto: archív hotela
