Vyštudovaný inžinier začínal v hoteli na IT oddelení, odtiaľ sa presunul na finančný controlling. Operatívu zakúsil ako vedúci prevádzky a neskôr ako zástupca riaditeľa hotela, po čom už vždy pôsobil na pozícii generálneho riaditeľa – v hoteloch siete Radisson v Rusku a v Kazachstane. Martin Hurban po návrate na Slovensko otváral AC Hotel Bratislava Old Town, ktorý je rovnako ako jeho nové pôsobisko Sheraton Bratislava Hotel, súčasťou medzinárodnej hotelovej siete Marriott International.
Cesta k hotelierstvu vedie málokedy cez techniku. Čo vás priviedlo do hotela?
Keď premýšľam, čo je vlastne zmysel života, čoraz viac sa stotožňujem s tým, čo už povedali mnohí iní, že je to pravdepodobne snaha robiť tento svet krajším a lepším miestom. Nejakým spôsobom tešiť ľudí okolo seba. Hoteliersky biznis je na 101 percent práve o tom. Vždy som hľadal, kde sa môžem v tomto smere najlepšie realizovať, lebo rozsah záujmov som mal odjakživa veľmi široký. Niektorú oblasť som vyskúšal, snažil sa v nej stať profesionálom a byť čo najlepší, než prišla ďalšia výzva na vyskúšanie, čo zvládne telo a myseľ.
Hotelierstvo, ktoré je skôr poslaním ako profesiou, oproti iným prináša širokú sféru zodpovedností. Spája v sebe veľa znalostí a viacero profesií. A práve to sú tie vody, v ktorých sa mi najlepšie pláva. Od psychológie vo svete hostí a klientov, kolegov, cez rozvoj, až po financie, kde treba vedieť čítať čísla, interpretovať ich a robiť z nich závery. Tiež vnímať to, čo sa deje vo svete, aké sú trendy. A skúsiť predikovať, ako sa budú zmeny týkať nás, aby sme sa mohli na ne pripraviť, možno skôr než konkurencia. Máloktoré povolanie má takýto komplexný záber.
Čísla budú také, aké urobia ľudia
Vy ako človek s technickým vzdelaním a praxou v oblasti financií ste zrejme človek čísel. Sú teda čísla, to, čo riešite ako prvé po vstupe do manažmentu hotela?
V skutočnosti sú to ľudia, pretože čísla budú len také, aké budú robiť ľudia, ktorých mám okolo seba v tíme. Snažíme sa robiť svet okolo nás krajším, aby hostia u nás našli kvalitu a na konci dňa sme sa ako ekonomický subjekt s vlastným rozpočtom mohli dopracovať k nejakým číslam. Ale k číslam sa dopracujeme jedine cez ľudí.
V hotelierstve pôsobíte vyše 20 rokov, robili ste niekedy aj prakticky na prevádzke?
Ako čašník a barman som pracoval popri vysokej škole. Tiež som v rámci práce pre produkčnú spoločnosť zakúsil prakticky oblasť cateringu a organizáciu podujatí. Táto oblasť ma vždy zaujímala, F&B a obsluha mi boli vždy blízke. Už v začiatkoch som dokázal predať aj jedlá z menu, ktoré veľmi nešli, hoci vtedy som to ešte ako „predaj“ nevnímal. Ale zistil som, že viem smerovať ľudí k dobrému zážitku, aby verili, že to, čo im nosíme na stôl, stojí za to. Išlo to ľahko, keď som mohol veriť, že to, čo mi naša kuchyňa dodá, bude na úrovni.
Väčšinu svojho profesionálneho života ste pôsobili v hoteloch v Rusku a v Kazachstane. Čo tam bolo iné?
Spoločná črta vo východnejších krajinách je, že ľudia v tíme pristupujú k úlohám menej asertívne a demokraticky. Ráno čakajú, že dostanú úlohy s presnou špecifikáciou. A potom sa stane, že manažér má neustále pred dverami zástup ľudí, ktorí sa chodia pýtať na všetky detaily operatívy, či červené servítky majú byť svetlo-červené alebo tmavo-červené. Na detaily, v ktorých už mali byť dávno zaškolení na všetky kompetencie a mohli ich s plnou zodpovednosťou riešiť sami. Na tom, aby sme dodali znalosti a s nimi sebaistotu a následne väčšiu samostatnosť v rozhodovaní sme sa snažili pracovať od začiatku. Hoci, musím povedať, že to bola výzva.
V čom napríklad?
Napríklad ma kolegovia upozornili, že v tejto krajine, keď sa riadiaci pracovník príliš veľa rozpráva s bežným líniovým zamestnancom, stratí autoritu u zvyšku tímu. Musel som si nájsť svoj vlastný štýl, lebo bežne komunikujem veľmi priamo na všetkých úrovniach. Málokedy využívam komunikáciu len cez vedúcich oddelení, rád sa zastavím na prevádzke, prihovorím sa, spýtam sa, ako idú veci. Prípadne si hneď povieme veci, čo ideme robiť inak.
