Každé povolanie prichádza s balíkom výhod a povinností. Človek môže z celého srdca milovať svoju prácu a stále ho jej malá časť môže oberať o spánok. Nenávidím výpovede, či ich od ľudí dostávať, alebo im ich dávať…
Verím, že výpovede nikto z nás nemá rád, ja ale hovorím o leveli 100. Keď by som si mala vybrať medzi obhajobou budgetu v banke, alebo daním výpovede (zamestnancovi), idem do banky.
Samozrejme, keď som v tej situácii, snažím sa ju urobiť takou ľudskou, ako to okolnosti dovoľujú. Napriek tomu ma to stojí pár dní spánku a duševnej pohody.
Keď sa predstavy rozchádzajú
Mám určité morálne zásady a predstavu o tom, ako by mal fungovať podnik, ktorý legálne zastrešujem. Pokiaľ sa niekoho predstavy nezhodujú s tými „firemnými”, je mi jasné, že nie je správne, aby u nás ostával. To ale ešte neznamená, že je neschopný, že nie je odborník a že ho inde neprivítajú s otvorenou náručou… Túto rafinovanú taktiku som si za tie roky vykultivovala natoľko, že ma takmer upokojuje.
Moje malé predpeklie
Keď prišla pandémia, toto bolo pre mňa najťažšie. Absolútne bez debaty a bez konkurencie. Posadiť si postupne pred seba takmer polovicu svojich ľudí a sledovať, ako sa jeden po druhom v kresle pred vami zmenšujú keď pochopia, že je to naozaj, bolo také moje malé predpeklie.
S každým jedným som plakala a každý z nich pochopil, že nemám na výber…
Tomuto sa už nikdy nič nevyrovná. Hneď po poslednom pohovore som sa zrútila. Zavolala som môjmu šéfovi a povedala som mu, že to bolo poslednýkrát v živote, čo som niečo také urobila. A vypila som fľašu vodky.
„Fight or flight”
Presne si ale pamätám aj každú ranu do žalúdka, keď mi nečakane prišiel dať výpoveď nejaký kľúčový človek.
Nie je to hnev, ani závisť, skôr taká prirodzená „fight or flight” reakcia, ktorá po pár chvíľach ustúpi. Ale tých pár chvíľ je fuj… Mala som šťastie, že som väčšinou dobrých ľudí „stratila“ keď sa posunuli vyššie. A ja si rada myslím, že som im na ceste pomohla… Ale vždy je tam najprv tá rana.
Stalo sa…
Pred pár rokmi som ale zažila situáciu, ktorá k tej covidovej pocitovo nemala ďaleko.
V kancelárii som si našla uplakanú mladú ženu, takú hysterickú, že mi trvalo asi päť minút zistiť, o čo vlastne ide.
Urobila chybu. Vystavila kamarátovi doklad, ktorý si on chcel nechať preplatiť v práci. Bola na ňom ale tá chyba. Tá spôsobila, že učtáreň v jednej firme zavolala do učtárne v druhej firme a zvyšok si domyslíte… a podľa všetkého sa to nestalo iba raz. Mladá, blbá, bola u mňa pár rokov.
Strávila som jeden a pol dňa na telefóne. Konatelia, právnici, majitelia, dookola tie isté otázky, to isté vysvetľovanie, uisťovanie a hlavne apelovanie na všetkých, aby upustili od trestného stíhania. Suma, na ktorú sa prišlo bola rádovo v stovkách. Dosť na výpoveď, ale nebolo nutné ničiť jej život.
Trvalo mi to skoro dva dni, ale presvedčila som ich.
Mladú ženu som musela poriešiť, ako sme sa dohodli. Nebolo to príjemné, ani krátke. Fakt, že ju nebudú žalovať trochu pomohol. Rozlúčili sme sa.
Mala som dobrý pocit, že som vec v rámci možností vyriešila tak hladko, ako to len šlo.
Tá mladá žena cestou z hotela domov potratila… Nechcela ešte nahlasovať zamestnávateľovi, že je tehotná. Stále mám pocit, že som situáciu vyriešila najhladšie ako to šlo, musela som sa ale zmieriť aj s tým, že v príbehoch iných ľudí niekedy môžem vyzerať ako záporná postava.
A to je ďalší dôvod, prečo neznášam výpovede…
