Za roky strávené v hotelovom biznise sme toho všetci pozažívali kopec. Situácie, o ktorých sme si ani nevedeli predstaviť, že im budeme musieť čeliť. Situácie, na ktoré sa nielen nevieme pripraviť, my väčšinou vôbec nevieme, čo máme robiť, ako máme reagovať a ako z toho vyjsť bez ujmy.
V posledných rokoch ale tieto situácie riešim z pohľadu šéfky, niekoho, komu záleží na svojich zamestnancoch, kto si je vedomý, že sa veci jednoducho niekedy stanú a je dôležité o nich hovoriť.
Pretože v nás ešte stále niekde občas drieme ostych, alebo rovno hanba za situáciu, v ktorej sme sa ocitli bez vlastného pričinenie. Len tým, že robíme v hoteli…
Veľakrát si vzdychnem, že sú klienti, ktorí nás berú ako kus nábytku. Je to vždy smutné, ale v situáciách, o ktorých chcem dnes hovoriť mi tento postoj príde až krutý…
Zabil sa mi hosť…
Bolo to dávno, ešte keď som robila na recepcii. Prišiel a ubytoval sa…
Na druhý deň nestihol checkout. Nechali sme ho pospať si, až ho okolo druhej poobede našla chyžná podrezaného… Podrezal si zápästia, priehlavky a hrdlo… Nechal list na rozlúčku, kde písal, že je chorý a už nevidí zmysel pokračovať. A mňa už odvtedy trápi pár vecí.
Platil v hotovosti a nechal si vydať do koruny… Chápem, že možno nechcel pútať pozornosť. Ale príde mi úplne absurdné, že ani človek, ktorý vedel, že už nebude nič potrebovať, nedokázal oceniť posledného človeka, ktorý mu preukázal službu…
Neskôr som si uvedomila, že ma na tom najviac zraňuje presne tá bezcitnosť…Áno, možno až bezočivosť a bezohľadnosť… Lebo jedna vec je mať problémy, možno tak ťažké, že už nedokážeš ísť ďalej… Ale ísť sa zabiť do hotela?!?!?
Musel počítať s tým, že ho tak niekto nájde, že po ňom bude musieť niekto upratať. Muselo mu aspoň prebehnúť hlavou, akú škodu a traumu môže týmto ľudom spôsobiť. Či už mu to napadlo, alebo vôbec, z tohto pohľadu bol jeho posledný skutok poriadne sebecký…
Krv strašne smrdí… Hlavne v lete. Aj keď sa to stane v hoteli, telo musí niekoľko hodín ležať…všade bola ešte niekoľko dni cítiť smrť… Keď sme nemuseli, na izbu 105 sme neubytovávali.
Dlho som si na to nespomenula… Nikdy nezabudnem na ľudí, ktorí stáli na nábreží, keď vyvážali telo… z lode je von len jedna cesta – mostík – a ľudia nad nim stáli a fotili. Fotili by aj dnes, ale toto boli 90.-te roky!
S filmom sa išlo do obchodu a dali sa vyvolať fotky. Vždy som rozmýšľala, či si fotky s mŕtvolou vo vaku na vozíku dali do albumu a občas niekomu ukazovali, že boli v Bratislave na víkende a nejaký blázon sa tam zabil v hoteli…
Všetci sa potom budú pozastavovať nad hroznou tragédiou, vyhasol mladý život…
Nikomu ani len nenapadne, že toho mŕtveho mladíka našla mladá matka dvoch detí… Žena, ktorá milovala svoju prácu a svoj hotel. Žena, ktorá nebola pripravená na to nájsť vykrvácané telo mladého muža v kúpeľni „svojej“ izby… Akoby sa predpokladalo, že ona je len inventár. Nikoho netrápilo, že túto prácu už nedokázala robiť. Snažili sme sa o tom rozprávať, pochopiť a pomôcť si navzájom…
Už ma nič neprekvapí
Možno na to častejšie myslím, odkedy sa nám v hoteli narodil malý Alexander…
Mala som pocit, že ma už nič neprekvapí. Ale ja, a verím, že nielen ja, mám tento pocit často a potom BUM! Niekedy mám pocit, že vesmír tieto naše výkriky „Mňa už nič neprekvapí!” berie ako výzvy.
Pred pár mesiacmi k nám prišla Tatiana. Mladá tichá žena z Ukrajiny, bola samotárska a v tvári mala bolesť, ktorú nikto z nás nemal šancu pochopiť.
Úprimne – ani ja som jej nevenovala viac ako pozdrav a zdvorilostné „ako sa máš?” alebo „je všetko v poriadku?” Vždy som dostala odpoveď, že je všetko v poriadku… až kým jedného dňa nenastúpila na zmenu.
Veľakrát sa stane, že zamestnanci medzi zmenami prespia na hoteli. Či už nechcú ísť domov neskoro v noci, alebo majú hneď ráno druhú šichtu. A občas sa stane, že niekto zaspí, žiadna tragédia.
Keď sme sa však vybrali hore pozrieť, zistili sme, že nezaspala. Zistili sme, že ona rodí!
Mladá tichá žena zo strachu tajila svoje tehotenstvo. A aby nemusela ísť do nemocnice, presvedčená, že na ňu nemá peniaze, porodila svoje dieťa v kúpeľni hotelovej izby! Sama a bez pomoci. Keď sme sa k nej dostali, malý bol už na svete.
Nedokážem si ani predstaviť strach, ktorý táto žena prežívala celých deväť mesiacov. Zúfalstvo, ktoré musela pociťovať. Odhodlanie, s ktorým riskovala život svoj aj svojho nenarodeného dieťaťa, len aby neprišla o prácu a zdroj obživy… Je mi smutno z toho, že žijeme vo svete, kde je žena vystavená takejto voľbe a situácii, ktorá je len veľmi ťažko predstaviteľná.
Tie z nás, ktoré zažili tehotenstvo aj pôrod si vedia predstaviť, čo táto mladá žena zažila.
Ona aj jej bábätko sú v poriadku. Dievčatá z kuchyne a reštaurácie, ktoré sa k nej zúfalo snažili dostať cez zatvorené dvere, v strachu aby neublížila sebe alebo bábätku – hodnú chvíľku v poriadku neboli. Ja som nebola v poriadku!
Dlhé týždne som si vyčítala, že som si nič nevšimla… Čo som to, preboha, za ženu, čo som to za šéfku? Hrdím sa tým, že sa o svojich ľudí starám a priamo pod nosom mi niekto zvádza takýto boj…
To nie je fér!
Zúfalstvo toho chlapca, čo sa zabil a tej matky, ktorá riskovala svoj život muselo byt veľmi podobné. Každý z nich si asi povedal, že musí ešte chvíľu vydržať a už bude po všetkom… Na konci jedného príbehu bola smrť, na druhom nový život. Obaja možno mali pocit, že tým, že prídu do hotela nenarobia toľko škody… a ja, keďže som mala „šťastie“, a bola som pri oboch príbehoch mám právo povedať, že to nie je fér!
My všetci chceme, aby vaše pobyty u nás boli nezabudnuteľné. Je to naša práca, niektorí ju vnímame ako poslanie a vieme, že život sa nedá vždy stopercentne naplánovať. Vieme však aj to, že nie sme stroje na obsluhu, ale cítiace bytosti a od niektorých zážitkov by sme mohli byť ušetrení.
Ak sa vám náhodou stane, že sa podobná „dráma“ odohrá aj u vás, hlavne o tom, prosím, rozprávajte! Hovorte so svojimi ľuďmi, nechajte ich rozprávať, keď treba. Nechajte ich plakať, niekedy ich, bohužiaľ, treba nechať odísť, lebo „damage has been done“…
Hlavne, prosím, nebuďte ticho a netvárte sa, že sa nič hrozné nestalo… Povzdych „to je život“ v tomto prípade nie je na mieste.