My všetci, ako šéfovia, máme svoj fungujúci model. Každý z nás má určitú predstavu, ako by veci mali fungovať, vlastný spôsob akým komunikovať so svojimi ľuďmi. Tí šťastnejší máme rovnakých ľudí celé roky a už poznáme už nielen ich, ale aj ich rodiny. Čo si málokedy uvedomíme je, že takisto oni poznajú nás a že informácie a energia celé roky neprúdili len jedným smerom. Reálne sa priznávam, že jedny z najlepších ženských pokecov mám so svojimi chyžnými na fajčiarke. Viem toho dosť o živote každého „môjho človeka“. Snažím sa poznať svojich ľudí, aby som lepšie pochopila, ako s nimi hovoriť. Takto, pri stodvadsiatich zamestnancoch to bol skoro polovičný úväzok navyše…
Ale je to jedna z vecí, ktoré ma bavia. Niekedy mám pocit, že je to spôsob, ako preniesť niektoré psychologické poučky do praxe… a ono to naozaj môže fungovať. Väčšina z nás má reálny „masaker“ tak jeden týždeň do mesiaca, zbytok sú rutinné povinnosti. Čas, v ktorý sa, okrem iného, môžeme venovať aj svojim zamestnancom. Je to pre nich dôležité a hlavne v neistých dobách sa nám snažia prečítať odpovede z tváre…
Čo ale urobiť, keď je v takýchto ťažkých časoch zle nám? Ako sa dať dokopy, aby tie obavy neboli napísané na našej tvári? Ako a čo robiť, keď sem-tam nejakou skúsenosťou nepreplávame úplne so vztýčenými vlajkami?
Položil ma covid. Obdobie covidu a neskôr aj covid samotný ma dostali do stavu, že sa zobudila choroba, ktorá vo mne driemala celé roky. Genetický darček, ktorý sa dostane von iba pri správnej konštelácii okolností.
Keďže stres, dlhodobo konzumovaný trikrát denne potvrdil teóriu o najslabšom ohnivku reťaze, môj genetický darček sa dostal von.
Približne desať mesiacov som robila, čo som mohla, aby to moji ľudia nevideli a nevystresovalo to ešte viac ich… Samozrejme, úplne sa mi to nepodarilo, mala som ale šťastie, že lekárka relatívne rýchlo odhalila príčinu a nasadila správnu liečbu. Ostala som s diagnózou Bipolárnej afektívnej poruchy. Detaily nie sú až tak zaujímavé, ale veľa dní ma zamestnávala dilema. Ísť s kožou na trh, alebo nikomu nič nepovedať a iba dúfať, že sa už nedostanem do stavu, že už nebudem schopná uhrať to na „únavu” a zas budem tam, kde minulý rok.
Bola som transparentná, so zamestnancami aj šéfmi a bol to dobrý krok.
Pre úplnosť, moja choroba nemá žiadny vplyv na môj úsudok, na rozdiel od populárnych teórií mi mozog funguje v každej fáze a dokážem zhodnotiť situáciu… Len je to pre mňa niekedy strašne vyčerpávajúce.
Čo teda robiť, keď sa vám šéf zblázni? Podporte ho/ju. Ak je tomu naklonený, rozprávajte sa o tom a občas sa nebojte ozvať, keď máte pocit, že ten nápad je až veľmi divoký… Mne osobne veľmi pomáha, že moji ľudia vedia, že občas neprídem, lebo jednoducho nevládzem, ale takisto vedia, že aj z domu od počítača viem pohnúť svetom… keď je treba. Môžu sa na mňa spoľahnúť a ja na nich.
Podporte svojho šéfa v jeho zlých dňoch, pomôžete tým jemu, aj sebe. Aj pre nás šéfov je príjemné žiť v prostredí, kde sme akceptovaní aj so svojimi „muchami“.