A potom prišla generácia Z, ročníky 1995 – 2010
Akokoľvek šokujúco to znie – aj tieto deti už dospeli a dnes pre nás pracujú.
Ako namotivovať Gen Z? Decká, ktoré sa, ako sa zdá, nedokážu nadchnúť takmer pre nič?
Sú strašne kúúúl. Nechápu, čo všetko sme my, starci, boli ochotní a schopní obetovať kvôli kariére. Nechápu, že sme sa ochotne vzdali svojho voľna alebo spánku, keď bolo niečo treba. Popravde, ani sa im nie je čo čudovať. Do tejto generácie totiž väčšinou patria naše deti, ktoré nás – pri troche šťastia – mali doma cez víkendy a prázdniny.
Neženú sa do roboty. Majú strach, že ich tá mašinéria zvalcuje a tak sa držia radšej pri stene. Radšej nevyvíjajú extra aktivitu a povedia nie. Túto generáciu totiž nemotivuje povinnosť, alebo či ju niečo baví alebo nie. Generácia Z robí iba veci, ktorých sa nebojí.
Možno tým, že šialené tempo našej doby vnímajú už od kolísky, majú strach, že sa v tom veľkom svete stratia a zhltne ich. Sú progresívni, majú hlboko zakorenený zmysel pre spravodlivosť a rovnoprávnosť, napriek tomu majú strach.
Jediný spôsob, ako dokážete namotivovať príslušníka tejto generácie je, že ten strach odstránite.
Títo mladí ľudia nám neprídu do práce so stiahnutým žalúdkom a zaťatými zubami, ako sme to robili my. Keď budú mať stiahnutý žalúdok, jednoducho neprídu. Tento, pre nás šokujúci prístup je ich obranným mechanizmom. Nechcú sa stať otrokom svojej práce. Nechcú jej obetovať nič zo svojho súkromia. A keď sa necítia bezpečne – odídu.
Nemusíme im vytvárať “wonderland”. Vytvorme iba prostredie, kam sa budú radi a bez obáv vracať. Aby nemali pocit, že svojím príchodom do práce musia obetovať niečo z komfortu svojho bytia… V ideálnom prípade by mali mať pocit, že je práca doplnením ich života. Miestom, kde majú priateľov. Miestom, kde sa k nim pristupuje s citom a úctou a nie len osemhodinové sebazaprenie, ktoré im pomáha platiť účty.
Viem, že pre veľa mojich rovesníkov a kolegov je to nepochopiteľné, neprijateľné a stále ešte hľadajú spôsob, ako týchto mladých ľudí naučiť poriadku. A takisto viem, že sa mýlia.
Svet už patrí im, nie nám
Vo svojom tíme mám mileniálov, gen X aj gen Z a naozaj je to také jednoduché.
Tento svet už patrí viac im ako nám. Je ale našou povinnosťou nenásilným spôsobom im ukazovať, ako sa veci dajú robiť a rešpektovať pri tom ich potreby a preferencie.
Keď budete šikovnosť ryby hodnotiť podľa toho, ako rýchlo dokáže vyliezť na strom, urobíte idiota z nej, ale aj zo seba…
Potrebujeme nové generácie zamestnancov a je na čase prijať fakt, že budeme musieť hrať podľa ich pravidiel. Odmenou nám bude byť stav, kde všetko bude skvele fungovať. Získame zamestnancov, ktorí budú lojálni a tímy, ktoré pôjdu ako švajčiarske hodinky.
Aspoň mne to funguje celkom dobre…
