Veronika Šiklová patrí k šťastlivcom, ktorí môžu svoj život prežiť pekne „v teplúčku“ úspešnej otcovej firmy. Ona sa však pred 14 rokmi vydala vlastnou cestou a našla si prácu na front office Rezidence Hotela na Donovaloch. Po štyroch rokoch sa tam stala riaditeľkou a je ňou doteraz.
Pre mňa je hotelierstvo a práca v cestovnom ruchu životným štýlom, nie povolaním. Človeka to musí napĺňať a baviť, aby mohol druhým v rámci služieb odovzdávať pozitívnu energiu – ako vo vzťahoch s hosťami, tak aj s kolegami, obchodnými partnermi… Služby sú odvodené od slova slúžiť. Preto si treba uvedomiť, že pokiaľ chceme svoju práci v tejto branži robiť dobre, treba byť vždy pokorný a úslužný. My sme tu pre hostí a v konečnom dôsledku sú tu oni pre nás. Vďaka nim dokážeme fungovať, plniť čísla a rozvíjať sa.
Vyrastala som v jednom z najväčších zábavných parkov v Česku, kde som si postupne prešla všetkým – od rôznych gastronomických prevádzok, hotelov až po ekonomický úsek. Zábavný park Šikland má v Česku už 30-ročnú tradíciu a teda život v službách bol už od detstva mojou súčasťou. Napokon sme v roku 2005 otvárali pobočku na Slovensku – Westernové mestečko Šiklův mlýn v Liptovskom Mikuláši. Tak som sa dostala z Česka na Slovensko a už som tu zostala. Pred 14 rokmi som sa rozhodla ísť svojou vlastnou cestou mimo rodinnej firmy a nastúpila som do RESIDENCE HOTELA **** na Donovaloch ako front office & event manager. Bolo to tri mesiace pred otvorením hotela. Do štyroch rokov som sa stala jeho riaditeľkou. Odvtedy už 10 rokov riadim hotel z pozície general manager.
Ľudia ma pýtali, prečo sa neposuniem ďalej, ale pre mňa posun neznamená meniť pôsobiská, ale zlepšovať služby, posúvať celý tým, vyhľadávať nové príležitosti. A tiež sledovať, vybojovať či riešiť vývoj cestovného ruchu nielen v rámci jedného hotela, ale v rámci celého Slovenska. Pred dvomi rokmi ma zvolili do prezídia Asociácie hotelov a reštaurácií SR, kde konzultujeme s vládu návrhy. Sme tu pro všetkých hotelierov Slovenska, riešime spoločné problémy, námety a možnosti zlepšenia a pomoci.
Aj to je to, čo ma posúva ďalej. To, že môžem reálne niečo zlepšiť, alebo aspoň pre to urobiť maximum, nie iba riadiť hotel a neustále sa sťažovať, čo je v tejto republike zlé. Nehovorím, že je to jednoduché. Určite je to beh na veľmi dlhú trať, ale na druhej strane – ja som vytrvalý bežec.
V hoteli samotnom sú pre mňa dôležité dve veci na to, aby som tu bola tak dlho a mohla nielen seba, ale aj celý hotel posúvať ďalej. Je to prístup majiteľov a ich dôvera vo mňa, moje schopnosti, pracovné výkony, rozhodnutia. Druhou dôležitou vecou je pre mňa tím, zložený s kolegov, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ktorých dokážem nadchnúť a zapáliť pre spoločnú vec. A túto pozitívnu energiu potom vieme odovzdávať ďalej. Vidíme to na neustále sa vracajúcej klientele, na spokojných hosťoch, ktorí si už pri odchode rezervujú ďalší pobyt, na prichádzajúcich hosťoch, ktorí majú pocit, že prišli domov, lebo vidia na jednotlivých oddeleniach stále tie isté tváre. A to je pre mňa motor, ktorý ma posúva ďalej.
Táto práca nie je pre sólo bežcov, ale pre tímových hráčov. Preto keď sa mám posúvať, tak jedine spolu so všetkými ostatnými, nie sama. Za 14 rokov sme si ako hotel prešli rôznymi obdobiami a situáciami až po obdobie korony. Tam sa mi obzvlášť ukázalo, že všetko sa dá zvládnuť, len na tom musíme zapracovať všetci a mať spoločné ciele.
Nehovorím, že je to jednoduché povolanie… Stále je to práca s ľuďmi a každý človek je iný. Čo jedného poteší, to môže druhého naštvať, nech by ste sa akokoľvek snažili. To dokáže niekedy veľmi zabolieť. Človek sa musí naučiť od takýchto emócií odosobniť. Ale každá spätná väzba je dôležitá, najmä tá negatívna, pretože len tak dokážeme stále vylepšovať svoje nedostatky. No na druhej strane – žiaden deň v tejto práci nebol pre mňa stereotypný. Stále prichádzajú nové situácie, noví ľudia, nové cesty, možnosti. A najmä nové výzvy – kam sa môžeme posunúť a čo všetko ešte spoločne s kolegami môžeme dokázať.
