Treba si ísť za svojim snom a venovať sa tomu, čo viete robiť
Po desiatkach rokov v cestovnom ruchu predal svoje dva hotely na Slovensku a splnil si svoj sen. Postavil si hotel na Peloponéze, najjužnejšom cípe Grécka na pobreží mora. Hotelier Boris Gula sa s vami podelí o svoje skúsenosti zo stavby a prevádzkovania hotela White Donkey v Grécku, porovná podnikanie v tejto južanskej krajine a u nás… a tiež možno zmení váš pohľad na gréckych zamestnancov.
Porovnanie Slovenska a Grécka začneme zamestnancami, ich nedostatkom a fluktuáciou, ktoré sú u nás v branži témou číslo jedna. Je to v Grécku rovnako?
V slovenských hoteloch som mal pomerne veľkú fluktuáciu zamestnancov. Mladí ľudia brali prácu tak, že sa idú niečo naučiť a potom sa chcú posunúť ďalej, ísť pracovať do zahraničia za lepších finančných podmienok. V Grécku je cestovný ruch a hotelierstvo tradíciou. Mám tam hotel otvorený už štvrtý rok. Gréci tu pracujú len počas sezóny, šesť mesiacov. Od mája do októbra, kedy idú všetci pracovať do iných oblastí. Tým, že turizmus tam má dlhodobú históriu, je pre nich prestížou dlhodobo pracovať v nejakom dobrom hoteli. Preto sa mi už štvrtý rok všetci v máji vracajú. Na Slovensku sa mi na 33 pozíciách za rok vystriedalo 70 zamestnancov. Stále som to bol ja, rovnako som s ľuďmi komunikoval, dával im rovnaké podmienky. Je to mentalitou ľudí.
Zdá sa mi, že tam častejšie pracujú aj starší ľudia, na rozdiel od Slovenska, kde v hoteli pracujú zväčša mladí…
Áno, tam pracujú v hoteli aj starší ľudia. Napríklad šéfkuchári bývajú starší a majú rešpekt, autoritu. Pre mladých je to vec prestíže a prácu si vážia. U nás pracujú tiež starší ľudia, ale zväčša v tradičnejších prevádzkach a sú tam už dlho. Všetky nové hotely, ktoré sa otvárajú, naberajú nových ľudí a zvyčajne mladých, staršiemu sa už nechce riskovať a ísť do nového. Dôsledkom je, že v nových prevádzkach sú väčšinou mladí ľudia s pomerne veľkou fluktuáciou.
Kladie sa aj v Grécku taký extrémny dôraz na starostlivosť o zamestnancov?
Nie. Viem to posúdiť preto, že keď som na Slovensku prišiel ako majiteľ do hotela, každý bol pod stresom a nik mi nevenoval zvýšenú pozornosť typu „prišiel šéf“. V Grécku keď vedia, že mám prísť, upracú mi izbu, kuchár mi pripraví jedlo, keď prídem neskoro večer mám ho pripravené v chladničke. Na Slovensku, keď som prišiel a pripravovali sme sa na akciu, bolo tam 10 zamestnancov a kuchár pripravil 10 rezňov. Keď som prišiel na obed, povedali, že rezeň už nie je. Tak hovorím – povedzte kuchárovi, nech urobí ešte jeden. Odpoveď bola, že „Kuchár teraz spí”… Na Slovensku som mal pocit, že som skôr ja zamestnanec ich, ako oni moji. V Grécku to tak nepociťujem. Je tam väčší rešpekt voči autoritám, na Slovensku je veľmi slabý – aspoň z mojich skúseností.
To je veľmi zvláštne, čo hovoríte.
Takto to cítim a takáto je realita.
Myslíte, že tento stav nastal od určitého času, alebo sa postupne vyvinul?
Myslím si, že to prišlo vtedy, keď sa postavilo veľa nových prevádzok. Vzdelaní ľudia, ktorí si vedeli vážiť prácu, mnohí odišli do zahraničia za lepšími podmienkami. Na Slovensku zostali menej kvalifikovaní ľudia, ktorí hotel berú ako prestupnú stanicu. Nepočítajú s tým, že zostanú pracovať v cestovnom ruchu ďalších 10 – 15 rokov. Preto k tejto práci nemajú príliš vzťah. Z tých, ktorí ten vzťah mali, je veľké percento v zahraničí.
