Peter Ševčík foto portréty
Napriek majestátnosti a silnému geniu loci vás hotel ukrytý v útrobách zámku prekvapí priateľskou až rodinnou atmosférou. S riaditeľom Palace Art Hotela Lukášom Špilákom hovoríme o živote hotela, štandardoch, dress code, ale tiež o jeho kariérnych métach.
Šimák Zámok Pezinok je miesto, kde sa história zaujímavým spôsobom prelína so súčasnosťou. Zámok totiž zostal predovšetkým zámkom a až potom hotelom. Už od príchodu máte pocit, akoby zámok patril najmä mestu a domácim a až potom luxusnej hotelovej klientele. Hosť-nehosť, minister, či rodinka z druhého konca mestečka – všetci totiž zaparkujú rovnako na prednom verejnom parkovisku. Potom sa presunú buď do zámockého parku, alebo do hotela. A hotelového hosťa najskôr vítajú smerové tabule ako Kaplnka, Rytierska sála, Zámocká viecha, Zámocké vinárstvo, Zlatá sála či Pokladňa… a až potom recepcia.
Čím žije tento štýlový hotel ukrytý v zámockom nádvorí?
Predovšetkým koncertmi. Našou snahou pri otvorení bolo prevziať na seba rolu centra umenia a kultúry (nielen) Pezinku, ale celého bratislavského regiónu. V uplynulých rokoch sme v prestávkach medzi koronou hosťovali množstvo koncertov slovenských, českých a iných zahraničných kapiel. Zavítali k nám najväčšie hviezdy domácej a zahraničnej scény, špeciálne obľúbené sú koncerty na zámockom nádvorí pod holým nebom. Veľa návštevníkov koncertu si spojí zážitok s pobytom v hoteli a tak v čase konania akcií máme plne obsadené. Vychutnajú si priestranné izby, vynikajúcu kuchyňu a v neposlednom rade štýlové wellness centrum s unikátnou vírivkou na mieru pre 20 osôb v štýle nosnej zámkovej témy – pávov, ktorých môžete aj teraz stretnúť v zámockej záhrade. Základom hotelového života je však sama história, ktorú zámok v sebe nesie – 800 rokov bojov, vína, vášne a legiend… Na ne kúpou zámku v roku 2015 nadviazal vydavateľ a publicista Štefan Šimák a začal jeho novodobú históriu.
Čo ju okrem hotela tvorí?
Víziou majiteľa s rodinou bolo zrekonštruovať a obnoviť zdevastovaný zámok a do jeho dobových pivníc prinavrátiť výrobu vína tej najvyššej kvality. Vyrástli múry nového hotela, ktorý dotvoril kruh nádvoria a opäť vzkriesil unikátnu architektúru niekdajšieho stredovekého vodného hradu. Hrad viac než tri storočia vlastnil rod Pálffy – ten pripomínajú Pálffyho apartmány, ktoré vznikli vďaka zachovaným dobovým fotografiám. V zámku bola inštalovaná súkromná zbierka Galéria umeleckého skla, ktorá v strednej Európe nemá obdobu. Filantrop, ktorý zveľadil nielen zámok, ale sprístupnil verejnosti vlastné zbierky, žiaľ, podľahol ťažkej chorobe len pár mesiacov od otvorenia hotela.
Riaditeľom hotela ste sa stali krátko pred pandémiou a zatvorením hotela…
Napriek absurdnosti situácie, v ktorej sme sa všetci zo dňa na deň ocitli, som mal aj trochu šťastie v nešťastí, lebo som mal pri zatvorenom hoteli dosť času zžiť sa so svojou novou pozíciou. Zámerne nehovorím, že spoznať hotel, lebo ten som poznal do detailov, keďže som bol od začiatku súčasťou pôvodného tímu, riadil som úsek F & B. Bavilo ma to a mal som tú prácu rád, preto som ani pri odchode bývalého riaditeľa hotela nechcel prijať ponuku na riadenie hotela. Keď ma však prišiel o to požiadať osobne pán Šimák, povedal som si, že to už by som nemal odmietnuť.
Aké boli vaše skúsenosti s hotelmi?
Moja cesta do hotelového biznisu bola zaujímavá, mala korene už v detstve. Keď som ako dieťa chodil s rodičmi v lete na dovolenku k moru, obdivoval som prácu delegáta a veľmi som to túžil raz robiť. A skutočne sa mi to splnilo – po skončení hotelovej školy som nastúpil ako delegát v cestovnom ruchu. Pôsobil som v Chorvátsku, Grécku, Španielsku a neskôr na rôznych pozíciách v zahraničných rezortoch. Za tým nasledovala prax v sieti Kempinski, tam som sa uchádzal o miesto raňajkového čašníka. Bol to rok 2010, začiatok príchodu luxusných hotelových sietí na Slovensko a ja som bol šťastný, že ma prijali.
Tak veľmi ste chceli robiť čašníka?
Raňajkového čašníka. To bol tiež taký môj druhotný sen, robiť na raňajkách. Raňajky majú svoje čaro – vôňa pečiva, kávička, chcel som chodiť pomedzi ľudí a rozprávať sa s nimi pri raňajkách…. Je to krásna práca, pohodová. Tam som bol niekoľko rokov. Bolo to niečo úplne iné ako som robil dovtedy, po prvý krát som sa stretol so štandardami, ktoré predpisovala sieť. Veľmi veľa som sa tam naučil, špeciálne od mojej hotelierskej mentorky pani Kathrin Noll, riaditeľky Grand Hotela Kempinski High Tatras. Ona je typ hotelierky, ktorá chodí na prevádzku, vypomáha kde treba a to som si zobral za svoje aj ja. Keď je nejaká akcia v reštaurácii, tak som tam. Administratívu sa snažím robiť po večeroch, alebo keď život v hoteli utíchne.
Je v niečom podobná práca v hoteli s prácou delegáta cestovnej kancelárie? Nájdete nejaké spoločné črty?
Oboje je práca s ľuďmi, čo mám veľmi rád. Za podobné by som možno označil správanie sa určitého druhu klientely, tzv. náročného hosťa luxusných rezortov a hotelov, hoci to, samozrejme, neplatí plošne. Štandardnejší klient, ktorý si na svoj pobyt našetril, sa z neho teší, užíva a nedá si radosť pokaziť negatívami, ktorým sa pri cestovaní nevyhnete. Aj tu v hoteli sa stretávam s typom náročného klienta, ktorého nemusím dopodrobna opisovať, lebo ho všetci hotelieri z tohto segmentu poznáme.
Ako to vyzerá v praxi?
Napríklad tak, že takýto hosť príde sebavedomo v tričku a v šľapkách na večeru do našej fine dining reštaurácie so stanoveným dress code, ktorý sa v zahraničí bežne akceptuje. Keď ho personál upozorní – otočí sa, a ide preč. A ja ho neprehováram. Pritom my máme dve reštaurácie a je to veľmi dobre rozdelené, Zámocká viecha je neformálna s tradičnými jedlami, tam býva každý piatok harmonika, v zime zabíjačkové špeciality a druhá je na fine dining, kde sa vyžaduje dress code. Tento nevhodne oblečený hosť, to sa stalo už toľkokrát, že som už rozmýšľal ustúpiť od tohoto pravidla, ale na druhú stranu si hovorím, prečo? Zrušíme na Slovensku všetky reštaurácie, kde treba prísť slušne oblečený? Keď som pracoval v zahraničí, najskôr som nechápal, kde je ten rozdiel medzi východnou a západnou Európy, o ktorom všetci hovoria, ale potom som zistil, že je to presne o tejto kultúre správania sa. Alebo hosť zakričí na chyžnú na chodbe: Hej ty, poď sem! O správaní k čašníkom ani nehovorím. Ja mám veľmi rád ľudí, ale tými ľuďmi myslím aj môj personál, za ktorý cítim zodpovednosť ho pred takýmto správaním hostí chrániť.
Dá sa to vôbec?
Do určitej miery áno. Možno by každý zamestnávateľ mal mať na pracovisku psychológa, alebo manažéra s takýmito zručnosťami, ako je to v sieťových hoteloch. Taký manažér vie pomôcť personálu spracovať podobné situácie. Alebo aj z opačnej strany, keď potrebujete „vychovať“ študentov na praxi, či svoj personál. Ak čašník či chyžná prišli do luxusného hotela z bežnej prevádzky, tak sa musia naučiť celkom inak správať. Na to sú skvelé štandardy, ktoré príslušní manažéri vypracovali pre jednotlivé oddelenia. Voláme ich „biela kniha“ a sú pre každý úsek bibliou.
Vidíte, že prinášajú ovocie?
Určite áno. Ja som zástanca priateľskej a rodinnej atmosféry v hoteli, kde som jeden z tímu. No na druhej strane keď veci nefungujú, tak sa viem aj rozčúliť. Práve štandardy a pravidelné týždenné stretnutia napomáhajú tomu, že sa to deje minimálne.
Čo ešte považujete pri raste personálu za prínosné?
Určite výmenné pobyty zamestnancov v rôznych spriatelených hoteloch, ktoré sú tiež silným motivačným prvkom. Máme napríklad spoluprácu so Chateau Mcely, čo je krásny zámok, tam bola teraz naša raňajková čašníčka, do Grandhotela Kempinski pôjde manažérka a concierge, výmenné stáže realizujeme tiež s Amade Chateau vo Vrakúni.
Je výhodou, alebo skôr nevýhodou riadiť ľudí, ktorí boli predtým vašimi kolegami?
Určite je to výhoda. Niekedy síce dochádza ku kurióznym situáciám, napríklad, že s chyžnou si tykám, lebo spolu robíme od začiatku a s novým manažérom si vykám (úsmev)… Kariérny postup v rámci hotela je určite cesta, ktorou sa vydávame aj my. Každý v tíme vie, že má možnosť sa posunúť a to v pomerne krátkom čase roka-dvoch. My málokedy hľadáme ľudí na vyššie pozície, na tie postupujú ľudia z nášho tímu, tí potom nemajú dôvod odísť. Ja tiež nie som človek, ktorý mení zamestnávateľov, skôr hľadám priestor na zmenu a rast tam, kde pracujem.
A kde vidíte teraz priestor na váš posun?
Teraz je to ťažšie (úsmev), keďže som už riaditeľ, nie je sa kde posunúť, iba do zahraničia. Bavia ma sieťové hotely, sú pre mňa zaujímavé z hľadiska štandardov, ktoré majú siete rôzne. Zatiaľ sa ale nikam nechystám a práca ma napĺňa a baví.