S letnou sezónou prúdi na Slovensko vyšší počet cudzincov, zamestnanci hotela sa viac stretávajú s rôznymi národnosťami. Aby sa zabránilo nedorozumeniam, kontaktný personál by mal mať základný prehľad o kultúrnych odlišnostiach, ktoré sú výrazné aj v neverbálnej komunikácii. Nezaškodí si ich pred sezónou pripomenúť.
Odlišnosti kultúr sa prejavujú v rôznych verbálnych a neverbálnych prejavoch. Medzi jednotlivými národmi existujú rozdiely nielen vo význame jednotlivých gest, ale aj v ich množstve. Z psychologických výskumov vyplýva, že keď Fín urobí rukou jeden posunok, Talian ich za rovnaký čas urobí 80, Francúz 120 a Mexičan 170.
Gestikulácia
V niektorých krajinách má neverbálna komunikácia oveľa vyššiu váhu ako verbálna. Hovoriť môžeme o francúzskej elegancii, talianskej výbušnosti, anglickej zdržanlivosti alebo nemeckej precíznosti. Čím južnejšie, tým viac sa gestikuluje…
V Taliansku môžeme mať dojem, že ľudia sa medzi sebou neustále hádajú.
Podobná situácia je u Arabov. Zviazať im ruky pri komunikácii má rovnaký účinok, ako im priškrtiť krk.
Na druhej strane Angličania a Škandinávci pohybujú rukami nenápadne, a to len od zápästia nahor.
Tiež Španieli a obyvatelia Latinskej Ameriky sa snažia pohybmi aj mimikou vyjadriť to, čo cítia, a preto napríklad často ukazujú na predmet reči.
Ak v Turecku ukážeme na niekoho prstom, je to urážka (robí sa tak pohybom hlavy).
Keď nám načúva japonský partner a pokyvuje hlavou, nejde o súhlas, ale signál, že nám rozumie po obsahovej stránke. Nezdvorilý nesúhlas Japonec nevyjadrí verbálne, ale začne kývať trupom dopredu a dozadu. Pozor – pri pozdrave sa v Japonsku nepodávajú ruky, ani sa nebozkáva na tvár, ale iba sa mierne ukláňame.
V Bulharsku krútenie hlavou znamená áno a kývnutie nie.
V Taliansku sa považuje roztiahnutie dvoch prstov („véčko“) za urážlivé gesto („si paroháč“), zatiaľ čo u nás ide o symbol víťazstva.
Naše prosté zamávanie na rozlúčku sa v Grécku interpretuje v zmysle „zober ťa čert“.
Ak v Európe pred niekým pľuvneme, tak ním pohŕdame – v niektorých krajinách strednej Afriky to znamená prejav úcty.
Reč očí
Priamy očný kontakt je považovaný za prejav poctivosti v krajinách strednej a severnej Európy, v USA a v Kanade.
V arabských krajinách nesmieme dôverne zamrkať na akúkoľvek ženu alebo dievča (ak sa nebojíme jej otca, brata alebo snúbenca a pokiaľ s ňou nemáme počestné úmysly).
V Indonézii aj Japonsku sa nesmieme pozerať do tváre vyššie postavenému človeku počas celého rozhovoru, tým mu vyjadrujeme zdvorilosť a úctu.
Portorické deti sa nesmú do očí dospelým pozerať vôbec.
