Pamätám sa na radu múdreho, staršieho rodinného príslušníka, ktorý hovoril: „Choď len pekne študovať na hotelovku. Jesť a spať budú musieť ľudia vždy, nebudeš sa musieť báť, čo keby…” Múdra rada, cca 35 rokov po tom, čo som ju dostala už viem, že pán až takú pravdu nemal.
Všetci sme celkom nedávno zažili pár rokov, kedy sa nechodilo ani do hotelov, ani do reštaurácií. Tým, ktorí sme prežili, húfne odchádzali zamestnanci, ktorí už boli unavení stálym zatváraním. Banky šikanovali nás, aj našich zamestnancov a vrchné veliteľstvo sa na naše problémy zvysoka vykašľalo… Ešteže to nerobíme pre nich😉 Presne si pamätám, ako sme boli začiatkom roka 2022 označovaní za zlodejov, ktorí nepriznávajú tržby, od konca februára sme ale otvorili brány a na vlastné náklady ubytovávali utečencov. A potom sme sa opäť stali zlodejmi a podvodníkmi… Jednému sa občas až nechce byť väčším človekom (a vybrať si radšej to násilie😉)
Vždy som chcela byť tá riaditeľka, ktorá sa len tak v kostýmčeku prechádza po hoteli, napráva usedené vankúše, poobede si dá v lobby bare prosečko s klientami a šup pokojne domov… Veď to tak ukazovali vo filmoch, tak prečo nie? Well, tvrdá realita je, komu sa toto nepodarilo pred covidom, už na to môže zabudnúť.
Hotelový svet sa zmenil. Raz a navždy. Bratislava síce momentálne zažíva historický boom, keď si pozriete štatistiky, má vyššiu obsadenosť a ceny ako Praha, Varšava. A veľmi blízko sú Mníchov, Viedeň aj Budapešť… To tu ešte nebolo, tak čo tu vyplakávam o zmenách, keď, tak len zmeny k lepšiemu. V hotelierstve robím už viac ako 30 rokov, ale musím priznať, ešte nikdy to nebolo také ťažké. Tento fakt som si bolestne uvedomila, keď mi dala výpoveď kľúčová manažérka a mňa prepadla panika. Uvedomila som si, že si absolútne netrúfnem to oddelenie, aspoň dočasne zastrešiť, ako by predtým nebol problém.
Nedala by som to, našťastie som nemusela.
Z každého jedného manažéra sa okrem toho manažéra stal, dôverník, mama/otec, psychológ. Riešime a prechádzame veci, ktoré sú často veľa na jedného a obávam sa, že až príliš veľa z nás si za posledné roky siahlo na dno.
Pamätám si, ako mi po jednej z nútených zatváračiek dával výpoveď jeden zamestnanec. Sedel u mňa v kancelárii a plakal, že už je toho naňho moc a že nedokáže žiť v takejto neistote, kedy zas bude bez peňazí (80%). A ja som plakala s ním, lebo som to chápala. Ale potom povedal jednu, pre mňa dôležitú vec. Povedal, že je nešťastný aj preto, lebo je ich menej na smene a on má pocit, že nemá kamarátov a nemá sa poriadne s kým porozprávať.
Nemusím vám hovoriť, že sa mi v prvom momente zatmelo pred očami a v hlave som si preberala, či túto scénu naozaj po dlhých mesiacoch „covidu”, so zničeným žalúdkom od nervov zažívam… Mala som sto chutí s ním zatriasť a naziapať na neho, že posledné dva roky nežijem a nespávam, aby som ich dokázala zabezpečiť a on mi tu plače, že sa nemá s kým v robote rozprávať… Fakt som mala, čo robiť, aby som ho v tom momente neprizabila🤦🏼♀️
Samozrejme, neprizabila som ho, rozdýchala som to a musela si priznať, že na tom niečo bude. V práci trávime minimálne 8 hodín denne, mali by sme sa tam cítiť príjemne. A toto je momentálne naša najdôležitejšia úloha, aspoň moja je. Pretaviť všetky tie korporátne žvásty z minulosti do reality. Vytvoriť ľuďom miesto, kam chodia radi. Trávime spolu veľa času na to, aby sme sa hrali na „pracovné” a „súkromné”. Vytvoriť im miesto a stav, kde majú pocit, že tam patria a z ktorého nebudú potrebovať odísť.
Ja to tak skúšam, celkom úspešne.
Možno sa raz dostanem do bodu, že zvesím hlavu a priznám, že som sa mýlila, ale zatiaľ sa mi to nezdá…
Budem vás o tom informovať, aj o tom😉
(Autorka je dlhoročná hotelierka)
