Je jedinou grófkou, ktorá na Slovensku premenila rodinný reštituovaný kaštieľ na hotel a sama ho vedie. S exkluzivitou a modrou krvou kontrastuje jej jednoduché životné pravidlo, zdedené – rovnako ako kaštieľ – po starom otcovi Georgovi Péchym. „Ku každému sa správam rovnako, či ten človek kope u mňa v záhrade, alebo je bohatým majiteľom veľkej firmy,“ hovorí grófka Klára Szakal von Losoncz.
Čo bolo na začiatku tohto dobrodružstva?
Bolo to veľmi spontánne. V reštitúcii sme dostali späť niektoré majetky, medzi ktoré patril aj kaštieľ s pozemkom, a ja som ich chcela vidieť, lebo som tu nikdy v živote nebola. Kaštieľ som poznala zo starých fotiek z našich albumov, bývali tu starí rodičia Péchyovci a moja mamka tu vyrastala. V roku 1998 som sa vydala s manželom a synmi na cestu a išli sme sa pozrieť na naše staré kaštiele a majetky v rôznych obciach Slovenska, a nakoniec sme išli do Hermanoviec. Zaparkovali sme pri kostole, a keď som vyšla z auta, pristúpila ku mne stará žena a povedala mi: „Vitaj, Klárika. Tvoja babka zachránila môjmu bratovi život…“ Bola som úplne šokovaná. V hosťovskom dome bola rómska škola v strašnom stave a kaštieľ bol ešte horší, bola to totálna zrúcanina. Ako som vyšla na tú zrúcanú terasu, oznámila som manželovi, že to chcem opraviť a že z toho zase vznikne niečo krásne. Bolo to volanie osudu, ja som o tom vôbec nerozmýšľala, ani som sa na to nepripravovala. Premohlo ma, keď som videla, v akom hroznom stave je niečo, čo má potenciál na krásu a harmóniu a ešte stále niečo vyžaruje spolu s 2-hektárovým parkom. Pripadalo mi to ako zaspatá Šípková Ruženka, ktorá čaká na prebudenie. Stála som na tej terase a dve hodiny som plakala. Akoby som vyplakala všetku bolesť a krivdu celých generácií…
Ako to pokračovalo?
Veľmi naivne som si myslela, že opravím hosťovský dom, ktorý slúžil pre našich hostí, ktorí sem chodili z Budapešti na celé leto. Organizovali sa tu tenisové turnaje, poľovačky, výlety do okolia – na koňoch, kočoch, autami alebo pešo, chodilo sa na pikniky a bol tu aj bazén. Tak som naivne plánovala, že sem budeme chodievať s celou širokou rodinou z Zürichu a Budapešti na dovolenky. Chcela som ho opraviť ako rodinný dom, najkrajšie ako som vedela, aby ladil s lokalitou. Pridala som šarm, ktorý som si myslela, že má vládnuť vo vidieckej vile. Doplnila som kuchyňu, jedáleň, kozuby do každej obývačky – to bolo pre mňa veľmi dôležité, pretože sme mali lesy a drevo na kúrenie. Tým, že som steny dohola obila ukázali sa krásne kamenné steny, staré 200-ročné trámy… objavovala som fantastické veci. To, čo sa dalo vyrobiť, som si objednala u miestnych majstrov a všetko ostatné som si vozila zo zahraničia, na Slovensku vtedy nebola taká ponuka ako je teraz. Vozila som látky z Francúzska, Talianska, nábytok z antikvariátov, blších trhov, alebo som ho dostala od priateľov.
Zostalo tu niečo, čo tu bolo ešte z čias vašej rodiny?
Nie, vôbec nič. Nielen po nás, ale ani po škole, ktorá tu bola. Všetko bolo vykradnuté – okrem jedného veľkého sporáka z roku 1957, ktorý zostal v kuchyni po škole, lebo je obrovský a nedal sa vyniesť. Dal sa opraviť a aj použiť na kúrenie drevom.
Kedy prišla myšlienka na hotel?
Oveľa neskôr. Na hosťovskom dome som pracovala 10 rokov. Po týchto rokoch bolo všetko krásne, vyrobené podľa môjho vlastného dizajnu z nášho dreva, zariadené podľa mojich predstáv. No mne bolo jasné, že takto to ďalej nejde, že už nemôžem denne pracovať na dve „smeny“ ako tých 10 rokov – najskôr pracovať ako medzinárodná žurnalistka v Zürichu, a potom na kaštieli. Každý mesiac som cestovala na Slovensko, priniesla som ušetrené peniaze a z nich sa zasa nejaká malá časť opravovala. Vtedy mi napadlo, že tento hosťovský dom je vlastne ako malý hotel s kuchyňou, spoločnými priestormi, a tak som z neho urobila hotel. Jedna milá známa mi pomohla vybaviť administratívu okolo hotela. Bolo to dosť komplikované a dlho sme na tom pracovali. Neskôr sme sa stali členom Historických Hotelov Slovenska, čo nám prinieslo viaceré ocenenia v rámci Európy.
Čo bolo ďalej?
Bolo mi však jasné, že 6-izbový hotel nie je biznis modelom, ktorý prinesie peniaze na ďalšie opravy. A potrebovala som sa pustiť do parku. Mojou výzvou bol jeden krásny moment, keď som s priateľom cestovala do Talianska, aby sme sa pozreli na 10 najkrajších parkov, ktoré tam existujú – ako sú urobené a akú majú funkcionalitu. Vtedy sme vytvorili koncept, keď si aj park zarobí na seba. Inšpiroval ma park pri jednom krásnom kaštieli, kde bol postavený stan a rôzne zákutia pre funkcie kokteilov, večierkov, grilovačiek, svadieb a podobne. A to som vymyslela aj pre náš park. Celý sa zrekonštruoval s tým, že je síce národnou kultúrnou pamiatkou, ale už za čias môjho deda tu existovali rôzne stavby, kúpalisko aj tenisové ihrisko, tak som to všetko mohla realizovať aj dnes –s novou tvárou, len kúpalisko ešte čaká na svoj čas. Park sa stal prvým outdoorovým eventovým priestorom svojho druhu na Slovensku, navyše s neskutočne silnou atmosférou a nenapodobiteľným geniom loci.
V parku pribudla aj nová štýlová budova na eventy.
Clubhouse vznikol z domčeka pre rodinu záhradníka. Slúži ako multifunkčná eventová budova – je tam wellness, sauna, oddychová zóna, priestor na vírivku, čajová kuchynka a na poschodí sú priestory na konferencie, stretnutia alebo aj cvičenie jógy.
Takže z koľkých budov vlastne pozostáva areál?
Ja to nazývam svet vo svete. Ten svet sa objaví tým, že sa otvorí veľká kovová brána, ktorá vedie ku kaštieľu a človek vojde do priestoru štrkovou príjazdovou cestou, zaparkuje a objavuje areál. Ten je harmóniou starého anglického parku z roku 1800 a budov, ktoré sú doň zakomponované. Dominantou je klasicistický kaštieľ z rovnakého obdobia. Potom je tu hosťovský dom, Clubhouse a obrovský párty stan. Ďalšie dve budovy sú obslužné, ale jednu z nich sme aktuálne kompletne zrekonštruovali a bude sa tiež prenajímať pre rodiny, ktoré uprednostňujú súkromie. Potom je tu hospodárska budova, kde sú stroje a technológie na údržbu záhrady, a dielňa.
Aký život žijete uprostred tohto sveta vo svete po 25 rokoch od zrodu myšlienky?
Aj po tých rokoch ma ten svet vo svete očarí každý jeden raz, keď vojdem do areálu, pretože aj po takomto čase nestratil svoje čaro. Obrovský park, kde sa človek môže prechádzať a relaxovať, vyžaruje tradičné hodnoty a harmóniu života. Akoby sa tu zastavil čas. V rezorte Péchy Castle nie je ten istý čas ako mimo neho. Moja filozofia bola od začiatku, aby sme tu žili taký život, ako bol kedysi, keď mali ľudia na seba čas, veľa sa rozprávali, nebola televízia a iné rušivé vplyvy. Je tu duch starých čias, ktorý bol pre mňa inšpiráciou, lebo posledná grófka – moja babka, ktorá tu žila a potom strávila celý život s našou rodinou, mala v sebe tento prirodzený pokoj, harmóniu a nepoznala stres, nerovnováhu. To, že boli grófi, neznamenalo, že nepracovali. Babka počas leta viedla akoby hotel, lebo v hosťovskom dome bolo plno príbuzných, každý deň bol iný program a musela všetko riadiť, vymýšľať 4 – 5 chodov jedál, zabezpečiť, aby bol každý spokojný a krásne sa tu počas leta žilo. Vidím to aj dnes pri hosťoch, že po pár hodinách stratia stresové návyky, prestanú sa pozerať do mobilu, niečo riešiť, idú sa prejsť do parku, ľahnú si, čítajú, posedia si pri kozube, hrajú šach, tenis, bedminton, alebo niektorú z pôvodných hier, ako petang, kroket. Človek si tu vychutná deň tak, že z každého niečo má.
Aká je vaša najčastejšia klientela?
Sú to väčšinou zahraniční hostia vyhľadávajúci kultúru a zážitky, ktoré v západnej Európe nie sú. Snažím sa párkrát do roka organizovať zájazd pre skupiny, ktoré sú ochotné z Nemecka, Švajčiarska, Rakúska a Francúzska docestovať do Košíc – máme tú výhodu, že sme len 35 minút vzdialení od letiska. Pre každú skupinu vytváram program podľa toho, aké sú jej záujmy a čo chce zažiť. Sú celý čas u nás ubytovaní a rôznymi smermi vyrážame za klenotmi Šariša a Spiša.
Kto vás ďalej navštevuje?
Veľká skupina je firemná klientela, ktorá tu organizuje školenia, teambuildingy. Tým, že máme obrovské priestory, môžeme ponúkať individuálny program pre všetky, aj veľké firmy. Či už je to VIP večera so zahraničnými klientmi, s ktorými chce manažment stráviť čas v súkromí a porozprávať sa o biznise, na to je lovecký dom. Clubhouse sa prenajíma na školenia, zábavy, teambuildingy, zabíjačky – pri ňom je aj Péchy stan. Sú tu tematické párty, deň detí, Mikuláš, skrátka akcie každého druhu. Posledná skupina je rodinná klientela. Máme hostí, ktorí prídu spolu aj tri generácie a strávia u nás celý týždeň, užívajú si spoločný čas bez starostí a so servisom. Je ním napríklad aj otvorený bar umiestnený v starej štýlovej komode, kde si každý naleje zo širokej ponuky prémiových alkoholov a vín a pripíše si konzumáciu na kartičku. Túto dôveru si hostia veľmi cenia. A v neposlednom rade, samozrejme, patríme k najobľúbenejším lokalitám na romantickú a štýlovú svadbu. V roku 2016 sme boli ako jediný slovenský hotel zaradení medzi sedem najromantickejších svadobných destinácií v rámci Historických Hotelov Európy.
Interiér všetkých budov areálu je originálny a prezrádza skúsenú ruku dizajnéra, vy ste však žurnalistka.
Áno, píšem o architektúre, ale toto je talent, ktorý mi bol daný. Pomáhala som zariadiť domy a byty najmä priateľom, vyberala som farby, nábytok, ale robila som to len okrajovo. Zariaďovala som rôzne domy v Amerike na Long Islande v New Yorku, aj v Európe, spolu asi desať domov.
Nemali ste obavy z prekvapivého kontrastu histórie, elegancie a moderny v kaštieli?
Keby som mala možnosti a peniaze, urobila by som to ešte šokujúcejšie. Kaštieľ je podľa mňa jeden z najzaujímavejších priestorov na Slovensku, lebo som skombinovala shabby shic štýl zrúcaniny – holé steny, staré kamene s eleganciou kryštálových lustrov a krásnymi podlahami. Priestor žije z tejto duality. Je tam fantastická akustika. Okrem svadieb sa využíva aj na koncerty, dobové tematické večierky, módne prehliadky, vernisáže – je to multifunkčný priestor, zariadený len pre atmosféru, a dá sa použiť ako kulisa v divadle.
Ako vidíte súčasný hotelový dizajn?
Je veľmi jednostranný. Investori sa snažia spríjemniť izby, vymyslia dobrú funkcionalitu, ale výber materiálov je nudný a človek sa v izbe necíti byť vítaný. Nemá sa čím potešiť, izba nemá žiaden šarm. Je to tak na celom svete, či idem do nového hotela na Slovensku, alebo som v Abu Dhabi – ten istý dizajn, medzinárodný štýl, ktorý má za sebou len funkcionalitu bez noviniek a prekvapení. Ale tie si môže dovoliť len menší hotel, vymyslieť tematické izby a zmäkčiť dizajn nejakým dekoratívnym prvkom. Táto cesta však nie je príliš populárna, lebo prináša dodatočnú prácu pre personál, ktorý tie prvky musí čistiť, oprašovať. Ale myslím si, že mnohým hotelom by sa s malými zásahmi podarilo vytvoriť inú atmosféru. Niekedy stačí zmeniť lampu, urobiť prekvapenie pre hosťa, ktorý povie wow, to je ale pekné! Mala som aj pokušenie venovať sa poradenstvu pri nových hotelových projektoch, ktoré chcú dostať do interiéru dušu, no vždy som narazila na časovú bariéru.
Počas korony ste venovali čas redizajnu izieb v hosťovskom dome.
Áno, celý dom sme nanovo vymaľovali, urobil sa nový dizajn spální, po 10 rokoch využívania hotela je to už potrebné, hoci dizajn bol stále dobrý. Interiér som odľahčila, ale ostala som pri našom butikovom štýle, miešam moderné prvky so starými, čo prináša harmonickú eleganciu. Dôležité je nič nepreháňať. Hotelový dizajn sa vždy odvíja od typu hotela, v kaštieli človek očakáva iný dizajn ako vo vidieckom dome.
Hoci je rezort naozaj špecifický, najväčšou atrakciou vášho rezortu ste zrejme vy sama. Ste jediná grófka na Slovensku, ktorá riadi hotel, možno aj jediná, ktorá tu žije. Väčšina z nás nikdy ozajstnú grófku nevidela, a teda si nevieme predstaviť, ako vlastne vyzerá šľachtický život…
Myslím si, že vyzerá presne tak ako v minulosti. To znamená, že grófka – teda ja, alebo moja babka – vstane a prvá vec, ktorú urobí, je, že sa ide poradiť s kuchárkou, čo sa dnes varí. Porozmýšľam, akých máme hostí, aký majú program, či majú výlet, či majú objednanú večer. Niekedy objednám šéfkuchára, keď je to väčšia skupina, inokedy navarím sama nejaké zaujímavé menu. Ak si chcú zobrať jedlo so sebou, vytvoríme pre nich rýchlo elegantný a chutný piknikový kôš s vychladeným proseccom. Potom idem do kancelárie, poradím sa s manažérom, čo treba riešiť… a potom by som sa chcela ísť poprechádzať po parku (smiech)… ale mi to nejako nevychádza – porozmýšľam, čo sa ide robiť v záhrade, je to obrovský statok. Po večeroch si dám s hosťami drink. Počas sezóny ich pozveme medzi 16. a 17. hodinou na čaj s čerstvým koláčom. Čítam si veľa kníh o dizajne, televíziu v hoteli nemáme. Jeden priateľ mi raz povedal: „Klárika, vy to tu máte také pekné, že keby ste mali televíziu, môžete mať aj štyri hviezdy.“ A ja som mu povedala: „Vidíš, a my nemáme a máme ich päť…“ (smiech)
Takže nie je to tak, že šľachta sa celý deň zabáva?
Nie je. Šľachta vždy pracovala viac ako ostatní. V čom mala výhodu, bolo to, že mala viac prostriedkov na to, aby si užila voľné chvíle. Šľachtici nerobili ťažkú manuálnu prácu ako roľníci na poli, ale tiež mali svoje povinnosti, inak by im ten majetok nebol zostal.
Z postkomunistických krajín sme šľachtu úspešne vyhnali, ale ako žije dnes šľachta v západnej Európe?
Záleží, v akej krajine žijú. Všeobecne je však veľmi finančne náročné udržiavať historický objekt a človek to robí len z pocitu zodpovednosti a lásky k tradícii. Kto si to môže dovoliť, tak si z vinohradov alebo iného biznisu na údržbu zarába, a tak vlastne obetuje svoj majetok na to, aby zachránil časť histórie. Väčšina mojich známych šľachticov v Nemecku alebo vo Francúzsku sa veľmi snaží udržať si takú úroveň platu, aby si mohli dovoliť nechať kaštieľ v súkromných rukách. Kto to nedokáže, tak musí časť kaštieľa otvoriť verejnosti, ako to robia v Anglicku, napríklad záhradu, aby mal z nej príjem.
Hovoríte z platu, znamená to, že šľachta má bežné zamestnanie?
Áno, šľachtic normálne pracuje ako lekár, bankár, novinár, jednoducho žije bežným životom. Snaží sa, aby zachránil svoj majetok, a keď sa dá, vymyslí niečo, aby mu zarábal aspoň na údržbu. To sa týka rodín žijúcich v západnej Európe. Tu som naozaj jediná majiteľka, ktorá zveľadila svoje dedičstvo a otvorila ho verejnosti. Na východe všetko zasypal komunizmus, či už v Poľsku, Maďarsku, v polovici Nemecka, komunisti celkom vyničili týchto ľudí, ktorí žili potom veľmi skromne. Môj otec aj starý otec boli odvedení do ruského gulagu. Po návrate musel ísť otec pracovať do bane v Havířove, kde som aj ja vyrastala. Starý otec nemal ani to šťastie, išiel rovno do väzenie, odkiaľ sa už nevrátil. Hoci šľachta žila skromne, vždy s povedomím o svojom pôvode. Zažila som napríklad stretnutie potomkov bývalých majiteľov Ľubovnianskeho hradu, ktorí tam žili pred 500 rokmi a boli naň veľmi hrdí, tešili sa z toho, že sa majetok zachoval. Že niekto, či už štát, alebo súkromná osoba, zobral na seba zodpovednosť, aby sa táto historická pamiatka úplne nezrútila. Každý, kto takto rozmýšľa a už mu ten majetok nepatrí, no niečo mu z histórie zostalo, daruje novému majiteľovi napríklad vzácne obrazy, portréty svojich predkov, aby sa zachovala čo najkomplexnejšia historická pamiatka a aby rástla.
Akú má dnes hodnotu byť vo Švajčiarsku, Francúzsku či Nemecku šľachticom?
Viete, hodnota nášho sveta leží v peniazoch. Kto je najbohatší, ten je najznámejší. Aj dávno počas rakúsko-uhorskej monarchie boli veľmi bohatí šľachtici – Rudolf Andráši, Esterházy, mali obrovské majetky, bane, liehovary, kaštiele a pôdu, a zveľaďovali svoje majetky. No šľachta bola vždy príkladom morálneho správania. Boli tam hodnoty, ako tradícia, slušnosť, úprimnosť. Samozrejme, nie každý šľachtic bol taký a boli aj tí, ktorí prepili celý majetok a dostali od rodiny lístok na loď do Ameriky, ale len jednosmerný. No všeobecne šľachta reprezentovala to, čo kráľ, a bola väčšinou vzorom. To sa dnes stratilo. A vidíme, že keď nie sú takéto príklady slušného ľudského správania sa, čestnosti, kresťanských hodnôt, tak sa veľmi rýchlo zvrhne do smeru, ktorý podľa mňa nie je správny, ani demokratický, a ide do zločinu.
Čo dnes znamená pre vašich synov byť šľachticom?
Znamená to pre nich určitý záväzok správania sa, ktoré my dodržiavame. Že sa človek k ľuďom slušne správa, je humanistický, morálny a etický, milý, slušný, čestný, má rešpekt k druhým, vie stolovať, komunikovať, pozná pravidlá slušného správania sa a je tam veľmi hlboko zažité kresťanstvo. Obidvaja viedli medzinárodné tábory pre postihnuté deti, sú maltézski rytieri, pomáhajú slabým a chorým. Nobilita je stále prepletená, aj keď sa sobáši, vždy sa pozerá na to, aby to bolo z rovnakej vrstvy. Príslušnosť k rodu je zodpovednosťou a aj ja beriem zodpovednosť za svojich ľudí v rezorte Péchy. Postupne som si našla úžasný tím spolupracovníkov. Mojou úlohou je, aby som to, čo viem, odovzdávala ďalej, či to je vo výchove, v stolovaní, správaní, slušnosti, alebo pri príprave krásnych osláv.
Ako sa dnes po 25 rokoch práce pozeráte na svoje rozhodnutie prísť na Slovensko? Neoľutovali ste ho?
Napriek tomu, že to bolo veľmi ťažké a prvých 10 rokov som strávila na stavbe v prachu a suti, nikdy som to neoľutovala. Som šťastná, že sa mi podarilo splniť to, čo som si zaumienila, hoci to bolo na začiatku takmer nemožné. Je to tiež môj odkaz ďalším generáciám našej rodiny o nezlomnosti vôle a o tom, že človek môže dokázať všetko, čo chce.
