Mimika
Nemci, podobne ako Slováci či Česi, s úsmevmi výrazne šetria, zatiaľ čo Američania presadzujú životný štýl „vždy s úsmevom“ (keep smiling), Japonci svoju mimiku výrazne kontrolujú (skôr je aj v kritických situáciách akceptovaný úsmev, ale nie mračenie sa a plač). Usmievajúci sa Číňan môže za maskou úsmevu skrývať aj zlosť. Na rozdiel od dievčat je v Európe i Severnej Amerike nevhodný plač chlapcov. V USA zase nesmú dievčatá dávať najavo svoju zlosť.
Reč rúk
V podaní ruky pri pozdrave sa jednotlivé národy od seba výrazne líšia. Napríklad vo Francúzsku si kolegovia na pracovisku podajú ruku minimálne dvakrát za deň. Vo Švédsku sa rukami pokiaľ možno netrasie, pretože sa to tu považuje za nehygienické.
Lusknutie prstami na oboch rukách naraz znamená vo Francúzsku, že niekým pohŕdate a že sa chcete biť.
Stúpenci pravoslávnej cirkvi zase namiesto uchopenia ruky priložia pravú ruku na srdečnú krajinu druhého a vymenia si pohľady z očí do očí. Tiež skutočnosť, že pri privítaní podáva ruku žena mužovi, je typicky európsky zvyk, ktorý sa v USA nepoužíva.
Osobný priestor
Tak, ako pri ostatných neverbálnych signáloch reči tela, aj v proxemike zaznamenávame rôznu potrebu osobného priestoru u obyvateľov rôznych krajín a navyše aj u obyvateľov mesta a vidieka. S touto problematikou sa musí hotelový personál dôkladne zoznámiť, aby sa predišlo nedorozumeniam. Napríklad v USA dávajú ľudia prednosť osobnej zóne v rozmedzí 45 – 120 cm, zatiaľ čo v Japonsku je táto zóna okolo 30 – 40 cm a v arabských krajinách žiadna osobná zóna neexistuje. Všeobecne platí, že ľudia zo severu (Anglicko, Švédsko) udržujú väčšiu vzdialenosť ako ľudia z juhu.
Istý muž menom Pavol priletel do Saudskej Arábie bez toho, aby vedel, že arabskí muži používajú užšiu osobnú zónu (4,5 – 90 cm) v situáciách, ktorú by muži zo západných štátov považovali za vhodnú užšiu spoločenskú zónu (1,2 – 2,1 m). Tým, že stáli vo vzdialenosti, ktorú Pavol vnímal ako neprijateľný stupeň dôvernosti, mýlilo ho to a znervózňovalo. Pavlove ťažkosti nie sú ničím nezvyčajným. Tento problém nesúladu dvoch kultúr je taký rozšírený, že niektoré firmy, podnikajúce v týchto krajinách „dôvernej blízkosti“, ako sú Stredný a Ďaleký východ, školia svojich zamestnancov, aby sa dokázali správať uvoľnene a priateľsky aj vtedy, keď je zjavne narušený ich osobný priestor.
Osobné zóny sa výrazne líšia
Podobné starosti môžu nastať, keď sa Američania, ktorí dávajú prednosť osobnej zóne 45 – 120 cm, stretnú s Japoncami, ktorých osobná zóna je asi len okolo 30 cm. Keď Japonec pokročí vpred, aby zmenšil to, čo je podľa neho neprijateľne veľký osobný priestor, Američan cúvne, aby udržal dostatočný odstup. Výsledkom je, že manévrujú dookola po miestnosti.
Európania považujú za prijateľnú intímnu zónu, ktorej hranica je 45 cm od tela. Austrálčania naproti tomu majú vonkajšie hranice svojej intímnej zóny rozšírené na 65 cm.
Problém môže nastať, ak sa stretnú príslušníci rôznych národov, ktorí majú rôzne nároky na vnímanie priestoru. Napríklad Japonci sa naučili na svojom husto osídlenom území žiť po generácie v tesnom priestore, pričom Kanaďan za krátku vzdialenosť bude považovať usadlosť suseda vzdialenú niekoľko kilometrov.
Výskumy poukázali aj na rozdielnosť ľudí mesta a vidieka. Ľudia z dediny stoja pri pozdrave najčastejšie oboma nohami pevne na zemi; ľudia z mesta vychádzajú jedným krokom v ústrety. Tento fakt využívajú rôzne firmy pri predstavovaní svojich produktov, pristupujú k svojim zákazníkom individuálne.
Čas
Základné problémy s časom vznikajú už s rozdielnymi časovými pásmami. Tiež postoj dohodnutých časových termínov prejavom spoľahlivosti a serióznosti. Tolerancia k času býva v rôznych kultúrach a krajinách odlišná.
Napríklad v USA je dodržiavanie dohodnutých časových termínov prejavom spoľahlivosti a serióznosti. Tolerancia sa pohybuje okolo 5 minút. V mnohých iných krajinách sa tolerancia pohybuje okolo 15 minút, v Rusku sa dodržiavanie presnosti dohodnutého času pohybuje okolo hodiny. Vo Francúzsku sa vyžaduje dochvíľnosť. V Japonsku a v Indii sa dohodnutý čas dodržiava s absolútnou presnosťou, aj keď samotní Indovia si s dochvíľnosťou príliš hlavu nelámu a občas na poslednú chvíľu zmenia termín schôdzky, alebo na nich budete čakať pomerne dlho.
Pozor si treba dať aj na plánovanie schôdzky. V niektorých krajinách sa dohadujú termíny až 14 dní dopredu, inde len o jeden až tri dni. Pri významnejších formálnych stretnutiach býva takmer vo všetkých krajinách tolerovateľné meškanie nulové.
Autor je profesionálny certifikovaný kouč, ICF mentor kouč a terapeut www.scan.sk
Ilustračné foto: Freepik a Unsplash
